Ubližovanie a percepcia potreby odpúšťať II. E.D. Scobie a G.E.W.Scobie Journal of the Theory of Social Behaviour, 28:4, December 1998, s.373-401 Druhá
časť INTEGROVANÝ
MODEL ODPÚŠŤANIA Diagram 1 načrtáva model odpúšťania. Nenárokuje si byť všeobsiahly, ale ponúka teoretický rámec opisujúci kognitívne, afektívne a behaviorálne reakcie od identifikácie negatívneho javu až k možnej voľbe stratégie odpustenia. Rozlišujúce javy (RJ) Súčasťou ľudského bytia je dávať zmysel svetu okolo nás a skúsenostiam interakcií s inými. Prvou úlohou, ktorá býva často spontánna, je "onálepkovanie" javu. Toto môže byť dosiahnuté s mini-málnym kognitívnym spracovaním. Jav môže byť definovaný ako "udalosť odohrávajúca sa na identifikovateľnom mieste a čase, môže sa stať izolovane, alebo to môže byť opakovaný jav." (A Dictionary of Philosophy, 1975, s.115). Táto definícia zahŕňa jednu skúsenosť a také skúsenosti, ktoré sa opakujú. Jednotlivec sa musí rozhodnúť, či je jav pozitívny, negatívny, neutrálny, alebo nejednoznačný (Diagram 1, A1) a ako naň reagovať. Po kognitívnej stránke to môže trvať krátko. No ak je jav nejednoznačný a človek si nie je istý, akým spôsobom má situáciu interpretovať, môže hľadať ďalšie informácie, buď v okolí, okrem iného hľadajúc radu u iných, či u seba otázkou:” Aký mám z tohoto pocit?”, “Som nahnevaný, nešťastný, rozrušený, mám strach?” Keď bol jav kategorizovaný, v nasledujúcom štádiu je potrebné určiť zodpovednosť. Táto práca sa zameriava predovšetkým na javy, ktoré, ktoré sú kategorizované negatívne, pretože tieto sa zväčša dovolávajú stratégie odpustenia. Odhadovanie škody (A2) Nasledujúce štyri úrovne transgresie rozlišujú javy, ktoré sa rozkladajú na kontinuu medzi triviálnymi až po veľmi vážne na základe škody, ktorú obeti spôsobia Úrovne transgresie: Oblasťou, ktorej bolo venované málo pozornosti, je vzťah medzi jednotlivými úrovňami transgresie a konceptom odpustenia. Autori navrhujú, aby deliaca čiara ležala medzi takými prípadmi, ktoré si vyžadujú odpustenie a takými, ktoré si ho nevyžadujú. (a) Úroveň 1.: Ospravedlnenie - automatické. Na tejto úrovni hovoríme väčšinou o náhodnom prekročení hranice osobného priestoru jednej osoby druhou osobou. Dva faktory sú dôležité pri diskusii o tejto úrovni. Prvým je sociálna interakcia, teda podmienka, že ľudia komunikujú verbálne prostredníctvom jazyka a teda, že sa nejedná iba o isté správanie či konanie. Druhým faktorom je, že použité slová môžu byť vnímané ako akty, či ako teatrálny prejav. V spoločenských stretnutiach jestvuje zdieľaný slovník pre štandardné sekvencie, ako napr. poďakovanie, ospravedlnenie, pozdrav. Existujú niektoré slovné formulácie, ktoré umožňujú, aby bol prejav zavŕšený s veľkou precíznosťou. Príkladom toho môže byť napríklad manželský sľub. Aj slová "odpúšťam ti" sú teatrálnym prejavom. Samotná podstata teatrálneho prejavu predurčuje, že slová nemôžu byť oddelené od správania, ktoré ich sprevádza. Slová dostávajú pre zúčastnených význam, iba ak sú vyrieknuté "za splnenia istých podmienok." Slová "stavím sa" dostávajú význam až potom, keď rečník stavil peniaze na koňa pred dobehnutím preteku. Inými slovami rečníkove konanie potvrdzuje, že rečník na seba berie zodpovednosť za použitie "verbálnej formule". Iným aspektom jazyka je "kooperatívny princíp". Konverzácia je určovaná istými pravidlami, ktoré sú prijímané rečníkmi, aby mohol ich príspevok byť relevantný, pravdivý a zrozumiteľný a aby táto výmena mala zmysel a smerovanie. Goffman (1971) ich nazval "spoločenskými rutinami" a identifikoval "postupnosť nápravy" pri spoločenskom priestupku, keď boli pravidlá porušené. A Urobenie chyby A Ospravedlnenie, uvedenie vysvetlenia B Prijatie C Poďakovanie D Minimalizovanie incidentu Pri spoločnom stretnutí, aké bolo opisované vyššie môže ísť o nezameranú interakciu, kde zúčastnení sa navzájom nepoznajú, alebo zameranú interakciu, napr. pri šachu, pri plnení spoločnej úlohy atď. V oboch prípadoch je prítomný sankcionovaný poriadok vyplývajúci z plnenia povinností a z realizácie očakávaní a je v nich viditeľná štruktúra. Ospravedlnenie osoby A a jeho akceptovanie osobou B je prípadom ponúknutého vysvetlenia chyby, ktorej sa dopustila osoba A osobe B. V mnohých prípadoch je ospravedlnenie dostatočným odškodnením za predchádzajúce konanie. Ospravedlnenia sú "lingvistickým nástrojom" na objasnenie správanie jednotlivca, ktorý bol obvinený, že niečo urobil nesprávne. Existujú dve možnosti v týchto prípadoch- ospravedlnenia, ktoré pripúšťajú chybu, ale odmietajú plnú zodpovednosť a pripustenie zodpovednosti, ale bez uznania, že vykonaný čin bol nemorálny. Takéto prípady zahŕňajú "nezamýšľané gestá", faux pas - náhodné drgnutie do niekoho, vyliatie kávy, nedorozumenia a pod. Takže keď do seba dvaja ľudia na ulici omylom vrazia, postačí vzájomné ospravedlnenie. Toto všetko sú tranzitné prípady a stávajú sa vo všetkých druhoch vzťahov, od navzájom cudzích ľudí až po rodinu. Náhody sa dajú riešiť veľmi rýchlo, vyplýva to už z ich samotnej podstaty. 1. úroveň obsahuje nízkonákladové transakcie, pretože znamená malé poškodenie. Kultúrne normy si vyžadujú, aby boli takéto incidenty riešené rýchlo bez zbytočných naťahovačiek. My tvrdíme, že termín "ospravedlnenie-automatické" môže byť užitočne aplikované na takéto transgresie, pretože tieto nemajú črty charakteristické pre modely odpúšťania, o ktorých sme hovorili v minulej časti. Inými slovami, nejde o vážne narušenie vzťahu (ak tam nejaký existuje) a o vážne poškodenie obete, či už externé (fyzické), alebo interné (mentálne, emocionálne). Reakcia býva často spontánna, automatická, môžeme ju nazvať "rituálnou" a závisí od kultúrnych noriem prevládajúcich v spoločnosti. Funkciou týchto "medziľudských verbálnych rituálov" je udržiavanie sociálnych rolí a možno fyzická prístupnosť, aby i)spoločenské interakcie mohli pretrvávať, ii)bol zachovaný vzájomný rešpekt a iii)ochránený obraz o sebe. b) Úroveň 2: Ospravedlnenie-v závislosti.Rozdiel medzi úrovňou 1 a úrovňou 2 je sústredená na vážnejšie incidenty a s tým korešpondujúci nárast významu prijateľnosti incidentu. Napadnutý bude teraz rozlišovať medzi konaním a zámerom útočníka a medzi svojim konaním a zámermi, ale stále sa dbá na pravidlá slušnosti. Na druhej úrovni je poškodenie stále mierne a zriedkavo má dlhotrvajúce následky. Tento typ transgresie môžeme nazvať "incidentom" miesto predchádzajúcej "náhody". Interakcie zväčša trvá dlhší čas než v prípadoch na 1. úrovni. Zahŕňa to opýtanie sa druhej osoby, či je v poriadku, možno zopakovanie ospravedlnenia na jeho zdôraznenie. Na túto úroveň patria napr. situácie, keď dochádza k roztržkám, pretože jedna zúčastnená strana bola rozrušená, alebo rozliata káva bola horúca a spôsobila fyzické nepohodlie. Rituálne výmeny prebiehajú podľa tej istej schémy ak na prvej úrovni, ospravedlnenie však nepostačuje ako jediný nástroj na vyriešenie situácie. Na tejto úrovni dochádza k jednaniu na oboch stranách, aby bola navodená úprimnosť a zámer ospravedlnenia podľa štyroch kategórií- kvantity, kvality, vzťahu a kooperatívneho princípu. Vo väčšine prípadov, ak poškodená strana vníma incident ako nehodu a dostane dostatočne artikulované ospravedlnenie, akceptuje ho a vec je uzavretá. Ak však obeť vníma incident ako zámerný akt, alebo ospravedlnenie ako povrchné, vtedy dôjde k eskalácii a konflikt sa presunie do nasledujúcej úrovne. Ospravedlnenie musí byť prijateľné, aby bolo možné rozptýlenie negatívnych emócií, preto používame termín odpustenie-v závislosti od. Uznanie zodpovednosti za poškodenie druhej osoby a ospravedlnenie, ktoré je vnímané ako úprimné väčšinou stačia na uzavretie a vyriešenie incidentu. Mnohé faktory ovplyvňujú prijateľnosť či neprijateľnosť ospravedlnenia. Ak ospravedlnenie znie neúprimne, váhavo, alebo transgresia je opakovaná po istom čase, vtedy sa incident stáva závažnejším. Inými slovami, ospravedlnenie a vnímaný zámer incidentu nemusia byť izolované, ale môžu byť vnímané v širšom kontexte a čase. Ak incident spôsobil negatívne pocity u napadnutého, môže to ovplyvniť jeho ochotu prijať ospravedlnenie. Nie každý problém si vyžiada odpustenie, iba v tých prípadoch, keď bol vzťah narušený v niektorom z kľúčových sociálnych oblastí- ako komunikácia, porozumenie a záujem o druhého. Na tejto úrovni začínajú
figurovať sloboda a zodpovednosť. Kým incidenty na prvej úrovni môžu byť
charakterizované ako nerozumné, či naivné konanie a vyžadujú si automatické
prijatie, na druhej úrovni bude napadnutý viac zvažovať obsah incidentu. V incidente
dochádza k pokusu o vysvetlenie neočakávaného správania- či už vlastného,
alebo niekoho iného nezávisle od toho, či k približnému dôvodu vyjadrenia
dochádza kvôli aktérovi samotnému, alebo niekomu inému. Myslíme si, že
ospravedlnenia v týchto prípadoch budú poväčšine akceptované, a to z dvoch
dôvodov. Po prvé, tieto incidenty sa neodohrávajú často, sú "nevšedné",
po druhé útočník nevyvoláva takéto nehody bežne. V oboch prípadoch je útočník
ospravedlnený od zodpovednosti. V oboch prípadoch musia mať ľudia naporúdzi
vysvetlenie svojho konania, aby sa mohlo dospieť k "rozsudku". Na týchto dvoch úrovniach sa nenastoľuje otázka zámernosti, v oboch prípadoch ide o nezámerné, náhodné incidenty. Incident však môže byť vnímaný ako zámerný, v závislosti od toho, kto bol poškodenou osobou. Treba tiež rozlišovať medzi odôvodneniami konania, ktoré prepíšu celú udalosť a dokážu, že útočník nie je vinný, ospravedlneniami, ktoré uznajú vinu, ale odmietnu morálnu zodpovednosť a takými ospravedlneniami, ktoré prijmú istý diel zodpovednosti, ale uvádzajú faktory na jej zľahčenie. Sociálne situácie sú komplexnejšie, než by sa zdalo z analýzy jazyka a v transgresiách sa často vyskytuje tzv. kruhový efekt (halo). To znamená, že prijatím ospravedlnenia a vzatím ponúkaného riešenia na vedomie signalizuje poškodený, že na incident sa zabudne a vzťah (ak tam nejaký existuje) ostane nezmenený. Prvé fázy sú charakterizované: (I) Vôľa a otvorenosť oboch strán pristúpiť k rýchlemu riešeniu poškodenia, udržaniu si svojej role a obrániť svoj obraz o sebe. (II) Absencia dlhotrvajúcich následkov (III) Relatívne triviálna povaha poškodenia spôsobeného útočníkom (IV) Rešpektovanie ospravedlnenia, pokiaľ sa deje podľa konvenčných procedúr a je úprimné. Incidenty na prvej a druhej úrovni teda neobsahujú prípady vyžadujúce si odpustenie, iba ospravedlnenie. V prípade druhej úrovne dochádza k porušeniu aspoň jedného pravidlá slušnosti či spravodlivosti. Inými slovami došlo k porušeniu rešpektovania sa, ktoré bude obnovené po ospravedlnení sa. Schopnosť upustiť od hnevu je priamo závislá od fyziologickej potreby harmónie, ako aj konkrétneho vzťahu. Preto prípady na týchto úrovniach môžu byť vnímané ako prosociálne akty, ktorými sa predchádza konfliktom. Keď jednotlivec prekročí hranicu osobného priestoru toho druhého, ten to vníma ako ohrozenie., najmä v prípade neznámych ľudí. Preto jednou z úloh ospravedlnenia je rozptýlenie situácie a príprava na defenzívnu či ofenzívnu odpoveď. Napadnutý môže alebo nemusí prijať ospravedlnenie a môže hľadať ďalšie neverbálne indikátory pocitov toho druhého, "krycie manévre", aby sa mohol o svojom akceptovaní rozhodnúť. c) Odpustenie. Základným odlíšením 1/2 úrovne od 3/4 úrovne je, že v 3/4 je prítomný konflikt vo vzťahu a jednotlivci prestávajú konať tak, aby redukovali napätie. Inými slovami odmietajú svoju rolu manžela, priateľa, kolegu. Alebo odmietli kooperatívny princíp a už nespolupracujú na dosiahnutí spoločného cieľa. Preto je odpustenie odlišné od ospravedlnenia a je mechanizmom na riešenie konfliktných situácií a vzťahov, ktoré sú vnímané ako poškodené. Odpustenie ako súčasť prosociálneho správania poskytuje stratégiu na obnovu vzťahov, ktoré boli poškodené. V prácach o spoločenských interakciách, teóriách zdvorilosti, manažmentu impresií a ospravedlnení sa všade spomína neústretové, čiže negatívne konanie, ktoré si vyžadujú reakciu zo strany napadnutého. Málokedy sa tu uvádza odpustenie ako odpoveď zo strany napadnutého. Je to pravdepodobne preto, že dôraz sa tu dáva na útočníka a na formu ospravedlnenia použitého na udržanie vzťahu. Výhradné zameranie buď na útočníka, alebo na napadnutého je bežné. Je potrebné vziať obe role do úvahy. Je užitočné rozdeliť incidenty na dve skupiny - ponižujúce a degradujúce. Pod ponižujúcimi incidentmi máme na mysli také, pri ktorých útočník spochybňuje, či priamo odmieta rešpektovať status napadnutého, ktorý sa cíti dotknutý, jeho sebavedomie však neutrpelo, pretože odmieta prijať stanovisko útočníka. Pri degradujúcom incidente sa osoba cíti byť ponížená do tej miery, že už nie je "tým, kým bola". Rozdiel medzi ponižujúcimi a degradujúcimi incidentmi je užitočný pri skúmaní ďalších úrovní, ktoré sa zaoberajú odpustením. (d) Úroveň 3: Odpustenie. Už sme raz spomínali rozdiel medzi úrovňami 1/2 a 3/4, ktorý spočíva najmä v tom, že posledné dve úrovne sa zaoberajú situáciami, v ktorých ide o konflikt a rozdelenie, kým v 1. a 2. úrovni ide o nízku hladinu konfliktu či poškodenia. V 3. úrovni je poškodzujúci jav vážnejší a psychologicky ponižujúci, to znamená že poškodený musí brániť svoj status napadnutý útočníkom. Hoci postihnutý sám nepochybuje o svojej hodnote, cíti, že mu bolo ublížené, pretože útočníkovo konanie dokazuje, že ho nerešpektuje a neváži si ho. Je dôležité mať na pamäti, že percepcia zo strany obete určuje povahu incidentu. Či bolo konanie útočníka morálne správne či ospravedlniteľné, závisí od ďalšieho vyjednávanie a nie je to súčasťou vyrovnania, ktoré obeť spočiatku využíva na odhadnutie škody. (e) Úroveň 4: Odpustenie. Rozdiel medzi 3. a 4. úrovňou spočíva v náraste psychologickej vážnosti situácie. Transgresia na 4. úrovni poškodzuje sebaúctu obete do tej miery, že ovplyvňuje obraz, ktorý o sebe obeť má. V niektorých prípadoch môže byť taká vážna, že obeť bude potrebovať psychoterapiu či poradenstvo, aby bola schopná vyrovnať sa s takouto skúsenosťou. Obeť potrebuje zvýšiť svoju sebaúctu vo vlastných očiach, ako aj v očiach iných. Zámer (A3) Ďalším dôležitým prvkom, ktorý treba vziať do úvahy pri odhadovaní škody je zámer. Je dôležitým faktorom na všetkých úrovniach. Na prvých dvoch úrovniach je incident vnímaný ako neúmyselný. Ak incident nie je vnímaný ako neúmyselný, útočník bude volaný na zodpovednosť. Reakcia obete bude závisieť od prijateľnosti pokusu o urovnanie zo strany útočníka - čiže vysvetlenia, priznania, zapretia, či odôvodnenia. Závisieť bude aj od druhu vzťahu, kým blízky vzťah môže urýchliť odpustenie, konzultatívny (na pracovisku) či formálny (biznis) nie. O rozdiele medzi komunálnymi a výmennými vzťahmi sme hovorili v minulej časti. Zámer nadobúda väčší význam na 3. a 4. úrovni a má vplyv na to, či bude konanie vnímané ako ponižujúce, alebo ako degradujúce. Kognitívne rozhodnutie odpustiť bude závisieť od zámeru, ako aj od takých faktorov, akými sú závažnosť dôsledkov, stupeň viny a zodpovednosti na strane útočníka atď. V terminológii rovnovážnej teórie, náklady a výdavky už nie sú v rovnováhe, na 3. úrovni môže byť znovunadobudnutá prostredníctvom odpustenia, na 4. úrovni si stupeň poškodenia môže vyžiadať pomoc zvonka. Odpustenie útočníkovi a legitímne odškodnenie by bolo príliš nákladné pre obeť. Napadnutý sa však stále musí rozhodnúť sám pre stratégiu vysporiadania sa so svojimi negatívnymi pocitmi a túžbou po odplate či pomste. Čas Dôležitosť faktora času sme už spomínali pri 1. úrovni. Keď sa incident odohráva v krátkom časovom úseku, rýchlo býva zabudnutý. Na 2. úrovni bude čas dôležitým faktorom iba vtedy, ak ospravedlnenie nie je prijateľné s ohľadom na mieru poškodenia. Samotné uplynutie istého času však stačí na to, aby negatívne emócie vyprchali. Čas však bude omnoho dôležitejším faktorom na úrovniach 3. a 4. Problémom často býva, že napriek plynutiu času je transgresia stále živá a vyvoláva silné a pretrvávajúce debilizujúce emócie. Človek sa pristihne, že si premieta poškodzujúci jav, čím zamyká seba i útočníka do minulosti, čiže, v psychoanalytickom slovníku, odmieta sa útočníka vzdať. Odpustenie môže byť cestou k oslobodeniu oboch strán a vytrhnutie sa z tohoto bludného kruhu. Tabuľka 1 načrtáva štyri úrovne transgresie a uvádza odlišnosti medzi úrovňami, ktoré si vyžadujú ospravedlnenie a tými, kde je relevantná stratégia odpustenia. V skratke, je potrebné nakresliť deliacu čiaru medzi správaním, ktoré je triviálne a nepodstatné a správaním, ktorého dôsledkom je poškodenie, či vážne ublíženie a vyžaduje si odpustenie. Malé incidenty sa ľahko replikujú v laboratórnych podmienkach a preto sa používajú na výskum odpustenia. Chýba im však ekologická správnosť. Musíme vziať na vedomie oneskorené efekty pokusov so sebaúctou subjektov, ich neochotu meniť ich postoje aj po dlhých sedeniach. V skúmaní odpustenia v laboratórnych podmienkach sú teda vážne nedostatky, najmä v ekologickej nepresnosti a etickej diskutabilnosti. Tabuľka 1. Hierarchia štyroch úrovní transgresií: od ospravedlnenia po odpustenie Faktory Výber stratégie odpovede (A5) Obeť identifikovala incident ako negatívny (poškodzujúci)
a odhadla jeho dôležitosť na základe úmyselnosti a psychologickej ujmy, čiže či sa
jedná o ponižujúci, alebo degradujúci akt. Teraz potrebuje osoba určiť, ako
bude postupovať pri odpovedaní. Keď je jav vnímaný ako triviálny, čiže ak ide o
rozliatie kávy, či narazenie do niekoho na rušnej ulici, bude spracovaných málo
informácií. Jednotlivec bude reagovať takmer spontánne. Ospravedlnenie naplňuje
požadovanú spoločenskú normu a jav rýchlo pominie. Pri malých incidentoch môže
byť vina pripisovaná dispozičným charakteristikám útočníka, napr.:"On iba hľadá
zámienku pre hádku, dnes sú príliš agresívni." Tiež v prípadoch, ak má obeť
predchádzajúce skúsenosti a očakáva istý druh správania, môže incident jednoducho
ignorovať ako nepodstatný. Ochota jednotlivca uvažovať o jeho možnom podiele na
urovnaní situačných faktorov bude závisieť od vnímanej odpovede zo strany útočníka.
Vo vážnejších prípadoch bude útočník pravdepodobne ponúkať priznanie, aby bola
zachovaná tvár napadnutého. Ak ide o dôležitý vzťah, obeť môže ponúknuť
zmierenie aj v prípade, že ospravedlnenie bolo neuspokojivé. Pravidlo reciprocite tiež
zmierňuje spoločenské napätie na oboch stranách, napadnutý ponúka zmierenie, pretože
očakáva podobné veľkorysé správanie od druhej strany v budúcnosti pri podobnej
situácii s vymenenými rolami. V tomto svetle sa javí zmierenie ako súčasť
"siete zadĺženosti" či "honorované siete povinností", ktoré udržiavajú
vzťahy bez ohľadu na roztržky. Malé incidenty rýchlo vyprchajú, ak sa však stávajú
častými, či dominantnými vo vzťahu, môže sa stať, že ďalšie opakovanie takéhoto
incidentu už nebude vnímané ako triviálna záležitosť, ale ako závažný jav,
ktorý dramaticky mení stabilitu vzťahu. Tabuľka 2. Stratégie odpovedania na poškodzujúci jav (poškodený) ____________________________________________________________ Výber stratégie Na tretej a štvrtej úrovni je ospravedlnenie
neadekvátnym prostriedkom na urovnanie situácie. Obeť je poškodená, alebo vážne
poškodená a môže prežívať bolesť, fyzicky, emocionálne, či psychologicky (strata
sebaúcty). Otázkou, na ktorú si musí napadnutý odpovedať je, ako bude reagovať na
situáciu. Je viac alternatív (Pozri tabuľku 2.)
Každá z týchto stratégií má svoje výhody i nevýhody v krátko-, aj dlho-dobých
dopadoch. Zapretie či popretie sú
Freudovskými konceptmi a jednoducho ústia do negatívnych pocitov, ktoré sú potláčané, aby sa neskôr vrátili,
poprípade aj s fyzickými metastázami. Reinterpretovanie situácie je ďalšou stratégiou
na to, aby bola situácia prijateľná. Nevernosť manželky je bagatelizovaná ako
jednorazová záležitosť. Takéto situácie však ostávajú v pamäti a sú vyvolané,
keď sa situácia v budúcnosti opakuje. Reinterpretácia konceptu self, aby bol
v súlade s náhľadom útočníka, poznamenáva obeť takou nízkou úrovňou sebaúcty,
že jeho fungovanie v budúcnosti je narušené. Tieto prvé tri stratégie sú
charakteristické pasívnym prijímaním. Naopak, v niektorých prípadoch obete
aktívne hľadajú odplatu. To je zákon odplaty- "oko za oko, zub za zub",
ktorý, ako poznamenáva Gándhí "zaslepuje celý svet". Pomsta, túžba
rovnako, alebo aj viac ublížiť útočníkovi, je nebezpečným precedensom pre nabaľujúce
sa siahodlhé spory, takže pôvodná transgresia môže spôsobiť viac bolesti a
utrpenia. Na druhej strane pseudoodpustenie navodzuje impresiu, že situácia bola vyriešená
a urovnaná. V skutočnosti obeť iba zatvára oči, a ponúka zmierenie bez záruky toho,
že sa deštruktívne správanie nebude v budúcnosti opakovať. Tieto stratégie
poskytujú isté uvoľnenie pre obe strany, žiadne z nich však nemôžu perspektívne
vyriešiť reálne problémy vyplývajúce z ublíženia, oslobodiť od dôsledkov
transgresie a umožniť optimistický výhľad do šťastnej budúcnosti. A čo útočník? Po spáchaní transgresie sa tiež
musí rozhodnúť, ako bude odpovedať svojej obeti (pozri tabuľku 3.). Spôsob jeho reakcie bude mať
signifikantný dopad na napadnutého. Ktorákoľvek z prvých troch možností zvýši
pravdepodobnosť, že napadnutý si zvolí jednu z negatívnych stratégií
uvedených v tabuľke 2. Ak je však
ospravedlnenie úprimné a ponúkané zmierenie je uspokojivé, kultúrne normy si vyžadujú
odpustenie. V každom prípade, ak útočník požiada o odpustenie, obeť túto možnosť
bude zvažovať. To nás privádza k otázke, či jestvujú isté podmienky, ktoré
musia byť pre odpustenie splnené, alebo či je odpustenie ako dar, bez kladenia
podmienok. Ak si obeť stanoví podmienky, ktoré transgresor nesplní, obaja ostanú
uväznení v minulosti. Ak sa však transgresor snaží napraviť škodu, ktorú spáchal,
môže to viesť napadnutého k odpusteniu. Tabuľka 3. Stratégie odpovedania na poškodzujúci jav (útočník) ____________________________________________________________________ Stratégia odpustenia Existuje nejaké odôvodnenie preferovania stratégie odpustenia pred inými? Aké výhody má v porovnaní s inými? Pre mnohých ľudí sa ostatné stratégie preukázali ako dlhodobo neudržateľné. Prečo? Pravdepodobne preto, že ľudí kontinuálne vracajú do minulosti, premietajú si spätne incident a negatívne pocity pretrvávajú. Taktiež tieto stratégie nezmierňujú negatívne pocity asociované tak s transgresiou, ako aj s transgresorom. Problémy spájané s uplynutými udalosťami sa začnú šíriť do iných blízkych vzťahov. Zlyhanie pri riešení situácie môže, ako sme spomínali skôr, vážne narušiť mentálne či fyzické zdravie. Tak sa môže stať, že staré stratégie začnú byť považované za neefektívne a človek si vyberie inú možnosť, napr. odpustenie. Toto je dlhý proces, prvým krokom v ňom je pochopenie toho, čo odpustenie vlastne znamená, inak je tu nebezpečenstvo zámeny odpustenia za zmierenie, či možnej motivácie závislosťou, zapieraním, či nízkou hladinou sebaúcty miesto odpustením. Ďalším krokom je začiatok procesu odpustenia. Človek musí posúdiť všetky dostupné informácie o nich (o.i. dôležitosť, akú prikladajú vzťahu), o druhej osobe (o.i. jej zámer, zodpovednosť, minulé prečiny) a o transgresii (o.i. jej závažnosť). Ak sa jedná o vzťah, ktorý si človek veľmi váži, bude sa usilovať o jeho udržanie a znovunavodenie rovnováhy. Jedinou stratégiou, ktorá vedie k obnoveniu vzťahu v podobe blízkej k štádiu pred transgresiou, je odpustenie. Enright sa venuje definovaniu niekoľkých štádií procesu
odpustenia. Začína sa pociťovaním silných negatívnych emócií ako hnevu, hanby,
viny, a negatívnym sebahodnotením. Neskôr môže človek dospieť do štádia, keď sa
znovu obnoví jeho sebaúcta a je schopný vnímať transgresora v optimistickejšom
svetle. Takáto transformácia väčšinou predstavuje dlhý a namáhavý proces.
Odpustenie sa totiž začína tam, kde ste schopní spomenúť si na toho, kto Vám ublížil,
a želať mu iba všetko dobré. Aj keď určenie štádií odpustenia sa zdá byť
užitočné, empiricky neboli preskúmané. ZÁVER Nie všetky trasgresie si vyžadujú odpustenie. Pri malých a triviálnych incidentoch postačuje ospravedlnenie. Avšak pri vážnejších incidentov, kde je sebaúcta obete ponížená či degradovaná, nie je na urovnanie situácie adekvátne ospravedlnenie a sú potrebné iné stratégie. Tie, ktoré neobsahujú odpustenie sa po dlhšej dobe sa väčšinou preukážu ako neuspokojivé. Ochota či schopnosť človeka pristúpiť na stratégiu odpustenia závisí od skúseností v detstve (naučená reakcia) a ich schopnosti empatie. Je ťažké odpustiť, kým sa neobnoví dostatočná sebaúcta u obete. Po rozhodnutí pristúpiť na stratégiu odpustenia, môže nasledovať dlhý proces predtým, než je človek schopný oslobodiť sa od javu a od transgresora. Podobne ten, ktorému je odpustené, bude potrebovať istý čas na to, aby sa zbavil pocitu viny, hanby, či zadlženosti voči obeti. Napokon, odpustenie je cenná stratégia, ktorá umožňuje udržiavať a
obnovovať medziľudské vzťahy, oslobodzuje tak odpúšťajúceho, ako aj toho, ktorému
je odpustené od poškodzujúcej minulosti. Zmyslom je dospieť do stavu vzájomnej radosti a nie vzájomnej viazanosti. Salomé |