Jiřina Prekopová: Malý tyran (Co vlastně děti potřebují)

Portál, Praha 1996, 156 strán

Autorka je na prebale knihy predstavená ako „významná nemecká psychologička českého pôvodu.“.. a je známa aj ako šíriteľka „terapie pevným objatím“, čo ponúka ako postup pri práci s “malými tyranmi“ v závere tejto publikácie.

V širšom spektre etiológie a anamnézy načrtáva dr.Prekopová niektoré charakteristiky panovačných detí. Napr. rodičia týchto detí nemajú žiadne extrémne výchovné názory: inteligencia detí sa pohybuje v širokom spektre od duševného poškodenia po genialitu, prevažujú chlapci nad dievčatami v pomere 5:1, každé z týchto detí sa vnútri svojej rodiny ocitlo v prvých dvoch rokoch svojho života v mimoriadnej situácii - ako jedináčik, ako prvorodenec, ako najmladšie vo väčšom časovom odstupe od ostatných,  ako adoptované, s inou farbou pleti, ako handicapované dieťa. Vo veku od 7. mesiacov do 2 rokov nastala zmena. V anamnéze sa zaznamenáva absencia obdobia vytvárania identity (asi v 8.mesiaci) a obdobia vzdoru (medzi 2.a 2 a pol rokom).

Správanie panovačného dieťaťa sa vyznačuje nápadnou vzťahovačnosťou, svojhlavými návykmi a trvalou potrebou byť stredom pozornosti. Je neschopné čakať. Voči cudziemu vlastníctvu a cudzím ľuďom nemá zábrany. Extrémne ľpie na určitých veciach a činnostiach. V oblasti sociálneho správania chýba základná prispôsobivosť, ochota rešpektovať druhých. Počúva a pomáha iba vtedy, keď má k tomu chuť. V správaní je bezohľadné, bez súcitu. Na kritiku reaguje precitlivelo, nedokáže si priznať vlastné chyby, nie je ochotné robiť kompromisy. V učení sa sústreďuje len na predmety, ktoré mu nerobia ťažkosti. Akékoľvek podozrenie a obvinenie zo slabosti a porážky zúfalo odmieta. Každú požiadavku okolia považuje za poníženie a dôvod k protestu. Pri komunikácii nie je schopné počúvať. Reč používa ako prostriedok ovládania. Nepýta sa „čo robíš?“, nerozpráva o vlastných zážitkoch, ani sa nezaujíma o úspechy iných detí. Akúkoľvek zmenu vnútri rodiny (sťahovanie, narodenie súrodenca) prežíva ako ohrozenie - stráca svoju rolu „pašu“, je neisté.

Autorka podáva prehľad rôznych teórií vysvetľujúcich etiológiu panovačnosti. Sama chápe psychické poruchy ako výsledok striedavého pôsobenia väčšieho množstva síl.

Pri svojej terapii pevným objatím vychádza o.i. zo správania sa matiek a detí v primitívnych kmeňoch, kde sa dieťa nosí na matkinom tele. Dieťa sa jej musí nutne prispôsobiť, tak isto aj podmienkam celej rodiny. Je síce obmedzené v svojich aktivitách, ale cíti sa bezpečne, učí sa prijímať blízkosť, cíti sa chápané, cvičí sa aj v odriekaní, znášaní frustrácie, prežívaní strachu, hnevu, ale poznáva, že u matky vždy nájde bezpečie. Je vo výške osoby, ktorá ho nosí - a z tejto výšky poznáva svet bez strachu. Jeho potreba naviazanosti je nasýtená a odpútava sa postupne. U nás je to však naopak. Ešte pred narodením dieťaťa sa pre neho pripravuje postieľka vo vedľajšej izbe. Aj rooming-in prináša „polovičatosť“: deň plný blízkosti a noc osamote.

„Hlavný význam pre rozvoj osobnosti má vytvorenie dostatočnej väzby a uspokojenie základnej potreby bezpečia v rozhodujúcom období detstva. Bez  väzby sa nemôže uskutočniť odpútanie. Len vtedy, keď dieťa získalo základnú dôveru, môže neskôr dôverovať druhým ľuďom a rozvíjať sebadôveru. Ak dostalo dostatočné množstvo lásky, môže neskôr dávať lásku ďalej. Ak poznalo zo strany rodičov pevný postoj, bude môcť raz rozvinúť vlastný postoj a bude schopné ho ponúknuť druhým“ (str.63).

Využitie moci ako náhrady za neuspokojené základné potreby vytvára nebezpečný prepodklad pre vznik panovačnosti. Dieťa je v obrane proti prispôsobovaniu sa.

„Pokiaľ dieťa môže svoju základnú potrebu bezpečia kompenzovať ovládaním okolitého sveta, má pocit, že jeho svet je v poriadku“ (str.119).

Pred záverom knihy autorka ponúka aj niektoré diferenciálno-diagnostické úvahy (hraničná porucha osobnosti, symbioticko-psychotický syndróm, nutkavá osobnosť, narcizmus).

Poskytuje v kocke aj diagnostické kritériá, vedľajšie príznaky, komplikácie i iné predurčujúce faktory.

Medzi návody ako predchádzať panovačnosti, dáva na prvé miesto prevenciu. Najcitlivejším obdobím pre vznik panovačnosti je vek od 7. mesiaca do 24.mesiaca.

Keďže, podľa autorky, základom vzniku panovačnosti je zistenie dieťaťa, že je silnejšie ako rodičia a že sa u nich nemôže cítiť bezpečne, účinná je preto „terapia pevným objatím“- keď matka alebo otec posediačky alebo poležiačky pevne uchopia dieťa do náručia. Dieťa v tomto objatí môže prežívať zlosť, nenávisť, aj strach, ale pevné držanie prináša istotu. Rodičia dieťa hojdajú, hladkajú v tesnom objatí a povzbudzujú ho „vykrič sa, budem ťa tak dlho držať, kým ti nebude lepšie“. Prestanú až vtedy, keď je dieťa spokojné a nepociťuje prispôsobenie sa nežnostiam rodičov ako ohrozenie.

Pevné objatie môže trvať aj 2-4 hodiny.

Pevne objímať majú rodičia, nie terapeut. Treba dodržať základné pravidlo: nepustiť dieťa skôr ako sa jeho negatívne city premenia v lásku.

Na ilustráciu v knihe nechýbajú ani kazuistiky.

Napriek jednoduchému názvu knižky odporúčam  túto knižku skôr do rúk odborníkov ako laikov.

Je na každom čitateľovi, či tieto úvahy a teoretické východiská, či spôsob terapie prijme za svoje.

PhDr.A.Rybáriková

ÚP CPPS Košice-mesto