Encountrové skupiny Referát na konferencii CPPS 8.-10.11.1999 Téza:
Môže fungovať skupina bez facilitátora, vedúceho? Moja
odpoveď znie áno. Okrem skúseností iných [vo svete funguje mnoho svojpomocných
skupín] to dokladám jednoduchým pozorovaním: zažil som samoriadiace skupiny a fungovali.
A potom,
úloha facilitátora nie je skupinu riadiť alebo viesť niekam. Jeho úlohou je uľahčovať
proces v skupine a ak tento proces vedie k zániku skupiny, nuž facilitátor
iba uľahčí jej zánik, nič viac. A navyše úlohy uľahčovať komunikáciu
v skupine sa môže ujať ktorýkoľvek člen skupiny, a aj sa jej obvykle
viacerí ujímajú Označenie encountrové skupiny sa
dnes používa v dvoch trochu odlišných významoch. Predovšetkým sa pod týmto
názvom myslia všetky možné skupiny, ktoré sú všeobecne zamerané na vzájomné
spoznávanie a sebapoznávanie a v ktorých sa často využívajú rozličné
hry s psychoterapeutickým potenciálom, pohybové techniky s prvkami
psychogymnastiky a psychodrámy apod. Tieto
skupiny sa po svete rozšírili najmä v sedemdesiatych rokoch a u nás
napríklad Kratochvíl hovorí o encountrových skupinách v tomto zmysle. Okrem
toho sa používa spojenie encountrové skupiny v užšom zmysle, ako skupiny “stretnutia”.
Encounter čiže Stretnutie Rogers (1997a, str. 35) definuje ako “priamejší
a bližší kontakt než bežne, v každodennom živote”. Buber (in Rogers,
1997a) hovorí v tejto súvislosti o vzťahu Ja a Ty. Takéto momenty majú
terapeutický potenciál a Buber potom spomína o “liečení pomocou stretnutia”
(in Rogers, 1997b, str. 130) História skupín Skupinová
psychoterapia sa podľa mojich vedomostí začala šíriť po II. svetovej vojne, keď
bolo veľa ľudí, ktorí potrebovali psychoterapiu a táto forma umožňovala prístup
k psychoterapii viacerým ľuďom naraz. Ale
zárodok skupinovej práce už možno nájsť v polovici XIX. Storočia u Mesmera,
ktorý sa zaujímal o psychickú silu v ľuďoch a nazýval ju magnetizmus. V snahe zosilniť tento magnetizmus si
Mesmerove médiá, ako o tom píše Stefan Zweig (1981) v knihe Léčení
duchem, posadali okolo fontány (teda do kruhu!) v parku, chytili sa za ruky
a potichu sledovali, čo sa deje. Ich úmyslom nebolo rozprávať sa spolu, ale keď
si skupina ľudí sadne do kruhu a stíchne, niečo sa začne diať aj bez toho, aby
niekto prehovoril. Myslievam na to, keď sedím na skupine a vznikne ticho. V 20-tych
(?) rokoch nášho storočia prispel k skupinovej terapii Moreno, keď začal vo Viedni pracovať so svojimi chlapcami a vynašiel
psychodrámu. Pri nej sa síce nesedí v kruhu, ale je to práca skupinová
a rozhodne terapeutická. Po
II. svetovej vojne, presnejšie v r. 1947 začali so skupinovou terapiou spolupracovníci
Kurta Lewina na Massachussetskom technologickom inštitúte v Betheli. Ich cieľom
bolo naučiť manažérov väčšej citlivosti, trénovali ich a preto to boli
tréningové, teda T-skupiny. Zhruba v tom istom čase organizovalo Poradenské
centrum Chicagskej univerzity pod vedením Carla Rogersa výcvik pre osobných poradcov
Správy veteránov a tiež už využívali skupinovú formu práce. Obe tieto snahy,
hoci boli vedené z iných smerov, dospeli od kognitívneho učenia k zážitkovej
forme, ktorá v trochu zmenenej forme pretrváva dodnes. Okrem
týchto foriem sa vyvinuli mnohé ďalšie skupinové sedenia, ako napríklad Anonymní
alkoholici, neskôr aj Anonymní narkomani. Neskoršie zaviedli skupinovú formu práce
azda všetky psychoterapeutické hnutia a smery vrátane psychoanalýzy, ktorá
pôvodne pracovali iba individuálne a jej zástancovia si ešte dlho po smrti
Sigmunda Freuda zrejme ani nevedeli predstaviť niečo iné. Najviac
sa skupinové hnutie rozšírilo v druhej polovici 60-tych a v 70-tych rokoch.
Po celých Spojených štátoch a vzápätí aj v Európe vznikali najrozličnejšie
skupiny, často možno iba preto, že to bolo v móde, ktoré rozhodne nemali
skúsených alebo profesionálnych vedúcich. Toto sú práve tie encountrové skupiny
v širšom zmysle slova. Z hľadiska človekom centrovaného prístupu možno
povedať toľko, že Rogers sám nikdy neinicioval nejaké techniky, hry a pod., ale
mnohí jeho stúpenci, napríklad i jeho dcéra Nathalie áno. To sa dnes niekedy
berie ako vec čistoty prístupu, ale príčina bude skôr v osobnosti Carla Rogersa
než v niečom inom. Ako
teda vyzerá a funguje encountrová skupina? Nie sú alebo nemusia v nej byť
žiadne techniky, nemusí byť vedúci. Môže to byť vlastne svojpomocná skupina, ale
nevyznačuje sa pevnou štruktúrou programu ani žiadnymi striktnými alebo rigidnými
pravidlami (ako napr. AA). Vyzerá to ako chaos a na začiatku skutočne býva chaos.
Po počiatočných rozpakoch, kto má začať a ako sa má začať, sa čoskoro zvyknú
ľudia začnú prejavovať a spočiatku idú príspevky do diskusie bez ladu
a skladu. Živo
to opisuje jeden účastník letného kurzu v knihe Ako byť sám sebou: Diskusia
sa postupom času a po mnohých zákrutách začína ustaľovať. Často sa stáva,
že sa prehĺbi a nadobudne hlboký zmysel pre viacerých alebo pre všetkých zúčastnených.
Môže prejsť do roviny osobnej, keď jednotlivý člen skupiny rozpráva o svojom
probléme a ostatní mu venujú pozornosť, participujú na jeho snahe problém vyriešiť
a prejavujú mu hlbokú spoluúčasť. Inokedy
sa debata vyvinie tak, že sa preberá určitá téma, či už teoretická alebo
praktická, z rozličných strán a uhlov pohľadu. Do takejto diskusie zvykne
prispieť viac účastníkov približne rovnakým dielom, pozornosť nie je sústredená
iba na jedného člena skupiny, je rozložená viac-menej rovnomerne po celej skupine.
Zatiaľ čo prvý typ diskusie sa zvykne označovať termínom terapeutická skupina,
druhému sa hovorí tematická a niektorí ho zvyknú označovať aj encountrová (v
užšom zmysle slova). Vývin
a prechod skupinového diania od počiatočných zmätkov k bazálnemu encountru
a vyjadrovaniu skutočných pocitov blízkosti nie je však jednoduchý
a krátky. Je však pravdou, že každá skupina si je vedomá času, ktorý má
k dispozícii, a tak tento vývin nemusí vždy trvať štyri roky, ako je tomu
v dlhodobom výcviku. Skupinový proces prebieha (nie však priamočiaro a hladko)
od rozprávania o niečom inom a niekde inde. To bývajú minulé pocity,
niekedy už vyriešené, ale potom i nevyriešené problémy a traumy. Takýto
materiál má tendenciu sa objavovať na začiatku akejkoľvek terapie a to je podľa
môjho názoru dôvod, prečo analytici kladú taký dôraz na minulosť. Po prebraní
problémov minulosti však prichádzajú na rad veci, ktoré sa odohrávajú teraz
a tu. Začne sa hovoriť aj o práve prebiehajúcich pocitoch, o vzťahoch
medzi členmi skupiny. Jedinec dostáva priamu spätnú väzbu (teda informáciu), iní
členovia skupiny sa s ním konfrontujú, čistia sa vzťahy. Táto fáza procesu je
veľmi náročná, pretože si vyžaduje určitý stupeň dôvery a zároveň ju
ohrozuje, ale doriešenie rozporov či nedorozumení dôveru ešte prehĺbi a overí.
Pretože nie je dôležité, aby si ľudia hovorili pekné veci. Dôležité je, aby to
bolo úprimné. Hladkanie sa a láskavé slová, ktoré nie sú podložené
kongruentným postojom, nemajú iný zmysel, ako prehĺbenie rozporov a problémov
jednotlivca v skupine i v živote. To
ma privádza k tomu, čo je dôležité v encountrovej skupine. Podľa môjho
názoru, a myslím, že to nie je iba môj názor, je podstatné úprimné
a pravdivé hlboké porozumenie a akceptácia. Tieto prvky, ktoré mi často uvádzali
mladí, vraj nezrelí tzv. maloletí snúbenci, keď ich zo súdu posielali na “pohovor”
do manželskej a predmanželskej poradne, tvoria bazálnu os ľudského života a terapie
vôbec, či už skupinovej alebo individuálnej. Vzájomné porozumenie a úcta,
takto mi to hovorievali a mne dosť dlho trvalo, čo pod tým majú konkrétne na
mysli, pretože rozmeniť mi to na drobné už nevedeli. Nie je to však jednoduché
vyjadriť slovami. Hlboké
porozumenie, myslím, nastáva vtedy, keď pochopím, čo ten druhý hovorí a ako to
myslí, z jeho uhla pohľadu. K takémuto pochopeniu dochádza v bežnej
komunikácii nie tak často, pretože ľudia majú často tendenciu prejavovať
porozumenie zo svojho uhla pohľadu. “Tomu rozumiem,” prikyvujú, “to som zažil aj
ja.” A hneď začnú rozprávať, čo zažili. To nie je ono, hoci i to je lepšie
porozumenie ako “ja ti nerozumiem”. Alebo naozaj rozumejú, ale nedajú to najavo,
pretože sa domnievajú, že to ten druhý “predsa musí cítiť, alebo že to aj tak
vie”. K takémuto pochopeniu dochádza, až keď sa ľudia cítia “naladení na
jednu strunu”. Tento
zvláštny druh pocitu sa spája aj s tým, že toho druhého úplne akceptujem
takého, aký je. So všetkými chybami, nedostatkami alebo problémami, ktorých sa on ešte
snaží zbaviť. Keď cítim, že mu (jej) úplne rozumiem, tak ho nepotrebujem meniť,
tak ho prijímam. Vidím a chápem, pozitívnu stránku jeho snaženia – pretože
ľudia to vždy myslia dobre. Nepotrebujem ho zhodiť, dehonestovať, označkovať,
diagnostikovať, to je v tej chvíli irelevantné. To je tá úcta. To je
uncoditional positive regard čiže nepodmienený pozitívny prístup k človeku. No
a toto všetko neplatí a nefunguje, ak je to hrané. Vlastne sa to ani nedá
zahrať. Je však pravda, že ľudia si (najmä psychológovia a najmä na
skupinách?) hovoria veľa milých vecí a nič hlboké pritom necítia, alebo
prípadne si myslia presný opak toho, čo hovoria, len pretože to považujú za správne
a účinné. Za “psychologické”. A aj mnoho laikov sa domnieva, že psychológ
“musí vždy len po dobrom”. Je tiež pravda, že ak odniekadiaľ prichádzajú len
pozitívne prejavy, ich hodnota sa devalvuje. Stretol som sa už s tým, že
členovia skupiny nedôverovali tomu pozitívnemu prijímaniu, pretože prichádzalo vždy
a ku každému bez rozdielu. Tento
postoj teda musí byť úprimný, ak má byť účinný, alebo inak povedané nie je účinný,
pokiaľ nie je ozajstný. To je dôležité podmienka sine qua non. Všetky
tieto tri veci sa dajú zhrnúť do jednej podmienky, ktorá sa zvykne označovať ako
kvalita prítomnosti. Hoci názory na túto zjednocujúcu veličinu nie sú jednotné, môžeme
ju pre naše účely charakterizovať ako ozajstné, hlboké, empatické porozumenie,
ktoré je prestúpené úctou voči človečenstvu [podstate, osobnosti, ľudskému
bytiu?] toho druhého. Takáto prítomnosť je zvláštnym stavom i pre toho, kto ho
prežíva i pre toho, kto je nablízku. Dalo by sa hovoriť o transcendencii
vlastného bytia, súzvuku duší, medziľudskej harmónii, ale nechcem zabiehať do iných úrovní výkladu. Podstatné je
v tejto súvislosti to, že takouto kvalitou sa môže vyznačovať prítomnosť ktoréhokoľvek
člena skupiny alebo viacerých členov skupiny a to podľa môjho presvedčenia
stačí na to, aby sa proces v skupine vyvíjal konštruktívnymi smermi. Na záver teda môžem zhrnúť, že svojpomocné skupiny, teda skupiny bez formálneho vedúceho, bez facilitátora apod. majú svoj zmysel a v princípe sa nelíšia od skupín vedených a riadených. Ich priebeh môže byť niekedy kostrbatejší a hrboľatejší, ale inokedy možno logickejší a užitočnejší ako skupiny vedené nešikovným vedúcim. Literatúra: Rogers, C. R.: Ako byť sám sebou, Iris, Bratislava, 1995 Rogers, C. R.: Encountrové skupiny, IRO, Modra, 1997a Rogers, C. R: Spôsob bytia, IRO, Modra, 1997b Zweig, S.: Léčení duchem, Odeon, Praha, PhDr.Ivan Valkovič ÚP CPPS Galanta
Najobľúbenejšie bývajú cesty, ktoré nevedú nutne na miesto určenia. B.Char |