Pozerám von oknom z autobusu. Stará pani sa lúči so svojím dvoj-trojročným vnukom, nastupuje. Chlapča zostáva pred autobusom so svojím otcom, niečo mu hovorí, nepočujem čo, len vidím veľmi ustaranú tváričku, rúčkou ukazuje na autobus. Jeho trápenie zabolí aj mňa a mám potrebu pomôcť mu. Vtom jeho otec - takmer dvojmetrový chlap, urobí niečo, čo vôbec nečakám - čupne si ku chlapčaťu a objíme ho. Napätá rúčka klesá dolu a tvárička sa vyjasňuje.Otcovo objatie rozpustilo napätie a vyhladilo prvú vrásku.
"Ste ako moja mama". Prvé šediny na sluchách ma utvrdzujú v tom, že počítať viem dobre a že tomuto chlapovi, stojacemu predo mnou v akejsi nemej prosbe, nijako nemôžem byť matkou. Jeho postoj však pôsobí, že ho zlomok sekundy vnímam ako svoje dieťa a bez rozmýšľania ho objímem. Chvíľu cítim napätie a potom sa uvoľňuje. Keď ho pustím, tvári sa trochu rozpačito..." "Ste ako moja mama," opakuje znova. Ja tiež zostávam trochu zneistená svojou spontánnou reakciou, ale niekde vnútri cítim, že tento chlap moje objatie veľmi potreboval. Pred chvíľou z neho vybuchovala agresia, prameniaca z bezmocnosti: "Ak ho dolapím, budem ho biť, kým neuvidím krv!" Vtedy som ešte nevedela, že to nechce urobiť a že sa strašne bojí, že to urobí. Nevedela som, že sa bojíme obaja rovnako. "Nebojte sa, pôjdem rovno domov," uisťuje ma vo dverách a v jeho postoji niet ani stopy po chlapcovi, ktorý ešte pred chvíľou stál predo mnou. A ja si prekvapene uvedomujem, že reaguje na moju obavu, ktorú som vôbec nevyslovila.
"Nie, všetko vám ešte nepoviem, možno neskôr," povedala na prvej konzultácii. Nejasne som tušila, čo mi nechce povedať. Áno, v najhoršom období začala s prostitúciou. Už to nerobí, ale ešte zďaleka nie je so všetkým vyrovnaná. Chcela by, veľmi chcela všetko zmeniť, ale vláči celú minulosť ako mlynský kameň. Bolia spomienky na cudzích mužov, ale aj na tých najbližších, na detstvo, bolí vlastná hanba a bolí aj predstava budúcnosti. Stretávame sa intenzívne za ten krátky čas, ktorý má k dispozícii.Veľmi jej chcem pomôcť. Ked? sa so mnou lúči, má v očiach slzy. Objímam ju. Opätuje moje objatie celou silou a drží ma veľmi dlho.Keď sa za ňou zavrú dvere, rozmýšľam, čo v mojom objatí prijímala. Silu ísť ďalej? Odpustenie?

"Dobrú noc, mami". Ochádzam spať a lúčim sa bežným spôsobom.
Mamka však nebežne prichádza ku mne a ja ju zrazu celkom nebežne objímem. Moja silná, dominantná mamka sa nechá objať ako malé dievčatko a ja prvý raz v živote cítim, že sa naše role vymenili.Nehovoríme nič, ale viem, že obe to vieme a chceme to v tejto chvíli tak. A ja tej šedivej hŕbke vo svojom náručí odpúšťam posledné zvyšky všetkých krívd. Pohojdám ju trošku a poviem len: Dobrú noc, mami."
"Si dobrá, si naozaj dobrá," hovorím svojej mladej kolegyni s úprimným obdivom. "Naozaj? Ďakujem ti." Ani neviem ako, a už ma Andrea drží v objatí. To mladé žieňa ani nevie, čo v sebe skrýva.... A ja tak rozmýšľam, ktorá z nás dvoch pri našich spontánnych objatiach viac získava.
"Objím ma, prosím ťa." zastanem s prosbou pred mojím mužom, keď už mám pocit, že moje akumulátory dochádzajú. Bez slova ma objíme a dovolí na okamih zabudnúť, že som "veľký poradca". Stávam sa na chvíľu dieťaťom, ktoré prijíma jeho silu, jeho chuť žiť. Niekedy mi stačí tých niekoľko málo sekúnd, aby som sa mohla nadýchnuť a kráčať ďalej.
Sila objatia ...

Mgr. Marcela Škultétyová
ÚP CPPS Banská Bystrica

* * *

Hľadajte neobyčajnosť v obyčajných veciach. Život je vzácny a výnimočný.
R.Carlson