Dovoľte, prosím, aby sme na úvod začali trocha ezotericky.
Voľakedy dávno, v čase, keď naša Zem a Mesiac ešte existovali ako jedno teleso, vraj duša človeka bola iba jedna, bez pohlavia. Po oddelení Mesiaca však tie duše, ktoré mali sklon pôsobiť viac hrubšie, asertívne, si vo svojom tele dokázali udržať viac mužských, solárnych síl a tie, ktoré boli jemnejšie, receptívne, si udržali viac ženských, lunárnych síl, čím vznikol základ pre dve fyzické pohlavia. V jednom mýtickom obraze pochádzajúcom z Indie sa napríklad hovorí, že na samom počiatku sveta žila jedna večne mladá bytosť v dokonalom šťastí a blaženosti. Potom ju Boh Višnu rozsekol na dve časti: muža a ženu. Od tých čias tieto dva póly blúdia svetom hľadajúc svoju stratenú polovicu.
Tento úvod do problematiky nám umožňuje pozrieť sa na špecifiká mužov a žien z istého nadhľadu, ktorý snáď môže byť pre psychoterapiu užitočný.
Konkrétnym zdrojom inšpirácie pre tvorbu nášho príspevku však bola VI.Medzinárodná konferencia organizácie Systémy v prechodnom období , ktorá sa na podnet slovenského výboru konala v Budmericiach pri Bratislave na tému "Ženy a muži, teraz a tu". Táto aktuálna problematika pritiahla štyri desiatky odborníkov, väčšinou psychológov, ale aj psychiatrov, sociológov a ďalších zo 17 krajín. Prevažnú väčšinu tvorili účastníci z krajín bývalého východného bloku. Uvedená téma mala inšpirovať nielen nachádzanie rozdielov, ale i to, čo spája jednotlivcov opačného pohlavia, rodiny i spoločnosti pričom sme očakávali, že zameranie sa na polaritu muž-žena podnieti i diskusiu na tému Východ-Západ.
Zaujímavé boli niektoré postoje, s ktorými sme sa stretli už v prípravnej fáze. Napríklad členky medzinárodného výboru (ktorý pozostáva z troch žien a jedného muža) presadili, aby v názve konferencie boli na prvom mieste ženy. Pri pozvaní niektorých kolegov formou osobného kontaktu sa oslovení muži tvárili rozpačito s tým, že medzi feministkami by sa asi necítili dobre. V snahe zapojiť do prípravy konferencie aj mužov, ako i dosiahnuť istú vyrovnanosť v zastúpení oboch pohlaví na podujatí sme pozvali podstatne väčší počet mužov ako žien. Napriek tomu do Budmeríc prišlo menej kolegov ako kolegýň (mužov bola iba jedna tretina). Z kuloárov sme sa dozvedeli, že niektorí muži-krajania, ktorí prišli na náš okrúhly stôl s komunikáciou v slovenskom a v českom jazyku, nazvali organizátorky podujatia feministky a nechýbal im pritom na tvári patričný úškrn. Vzhľadom na početnejšie zastúpenie žien voči mužom i v obsahu konferencie
prevládali témy zamerané na ich problémy. Ruská sociologička si napríklad položila otázku, prečo sloboda vyjadrovania v krajinách bývalého východného bloku neprovokuje vznik radikálno feministických vystúpení. Odpoved? našla v priorite ekonomických problémov pred sociálnymi v týchto krajinách. Upozornila tiež na na tzv. "rusofeminizmus" alebo "domostrojku", v ktorých sa zdôrazňuje tradičná úloha ženy pri výchove detí a v domácnosti.
Na dôležitosť psychoterapeutickej intervencie pre ženy z krajín bývalej Juhoslávie upozornili naša chorvátska kolegyňa. Kolega z Českej republiky sa tiež dotkol otázok násilia, osobitne v sexuálnej oblasti, najmä v podmienkach ekonomicky vyspelej americkej spoločnosti, ale aj v európskom kontexte. Z diskusie vyplynulo, že ženy v krajinách bývalého východného bloku sú oproti západným ženám poväčšinou tolerantnejšie voči sexuálnemu zneužívaniu či obťažovaniu (angl.sexual harrasment, česky vtipne "harašenie"). Navyše, rôzne formy priazne zo strany mužov tradične hodnotené ako galantné správanie alebo prejavy sympatie akceptujú skôr ako príjemné na rozdiel od žien zo západu, ktoré majú tendenciu vnímať tieto prejavy ako ohrozujúce a neraz sa voči nim ostro bránia. Hovorilo sa tiež o rôznych mýtoch rozšírených medzi mužmi viac v postkomunistických krajinách, napr. "keď žena hovorí nie, znamená to áno" a pod. Kolegyňa z Rumunska konštatovala, že u nich zatiaľ téma násilia voči žene ani v sexuálnej oblasti nie je predmetom verejného záujmu. Nemecká psychologička k tomu vtipne poznamenala, že dnešní Nemci už otázky sexu a sexuálnych vzťahov odsunuli až celkom na vedľajšiu kolaj, pretože sa venujú iným, pre nich dôležitejším veciam.
Čisto mužskej problematike sa venovali iba dva referáty. Jeden mal názov "Existencia muža v rodine" , druhý "Diskriminácia chlapcov pri vstupe do ZŠ". Kým prvý sa orientoval na ukážky rôznych pozícií a rol muža v rámci širšej rodiny, druhý zdôrazňoval potrebu ochrany chlapcov vo vzťahu k výchovno-vzdelávaciemu systému. Zaujímavý bol tiež príspevok "zo života" jedného staršieho účastníka z Maďarska. Predtým žil istý čas v USA a mal možnosť byť dlhší čas členom mužskej skupiny, ktorá mu dala veľa sily do ďalšieho života. V tejto súvislosti je na škodu, že sa konferencie nezúčastnil osobitne pozvaný vedúci únie mužov Slovenska. Dovoľte prosím, aby sme sa nakoniec pokúsili zhrnúť svoje dojmy, prezentovať myšlienky, ktoré by mohli mať pre psychoterapiu osobitný význam.

l. Až na niektoré výnimky väčšina príspevkov týkajúca sa otázok žien , prípadne ich problémov vo vzťahu k druhému pohlaviu
bola ladená umiernene. Zdá sa teda, že vlna radikálneho feminizmu, aká bola aktuálna pred viac ako dvadsiatimi rokmi na Západe, v rámci ktorej sa pomerne agresívne presadzovala (a ešte i presadzuje) rovnosť mužov a žien, u nás nehrozí. Nehrozí nám ani spomínaná domostrojka, teda vlna prechodu žien do domácnosti. Aj keď existujú feministické hnutia, vydávajú sa feministické časopisy, nejde o masové ani príliš nápadné akcie.
2. Vychádzajúc z pomerne slabej účasti mužov pri veľkom počte pozvaných na konferenciu usudzujeme, že záujem našich psychológov, psychoterapeutov o problematiku mužov a žien je u nás zatiaľ pomerne malý. Celkove napriek tomu, že v niektorých postkomunistických krajinách (aj u nás) existujú hnutia mužov, ich pôsobenie je dosť obmedzené. Keď, tak sa objavuje skôr v spojení muža s rodinou, deťmi, jeho otcovskou rolou (napr. v súvislosti s možnosťou otca dostať deti do výchovy či stretávať sa s deťmi po rozvode).
3. Vznik feministických a maskulinistických hnutí na Západe akoby šiel dvoma líniami. Jednou líniou býva hnutie lesbičiek a homosexuálov, ktorí zdôrazňujú predovšetkým rozdielnosť žien a mužov. Ďalším, širšie zastúpeným prúdom sa javí hnutie za spoznávanie rozdielov medzi pohlaviami, ale v záujme ich skutočného zblíženia, kvalitnejšej komunikácie, vyššej úrovne partnerstva a pod.
Domnievame sa, že s dlhším uplatňovaním trhovej ekonomiky aj u nás postupne nastane pohyb v tomto smere. Už teraz možno pozorovať zvýšené sebauvedomovanie sa skupiny homosexuálov a lesbičiek , ktorí sa čoraz častejšie objavujú i v roli našich
klientov, pacientov. Na druhej strane narastajúce partnerské problémy v nových podmienkach volajú po hľadaní ciest ku
skvalitneniu heterosexuálnych vzťahov. Cesta k tomu však vedie cez spoznávanie špecifík daného muža, ženy, hľadanie podpory u iných členov rovnakého pohlavia , učenie sa vykonávať prácu určenú tradične inému pohlaviu a pod. Tu sa môžeme stretnúť, najmä u mužov, s rôznymi strachmi, že sám pred sebou alebo pred inými môže vyzerať ako homosexuál. Ak by sa stal navyše členom podpornej skupiny mužov, bol by už v očiach otatných "jasný".

Ale ani ženy to nemajú ľahké, nálepka "feministky" sa u nás chápe ako hanlivé označenie. Niektorí muži už pri prvých snahách ženy presadiť sa v zamestnaní reagujú tak, že ju snažia zosmiešniť, znevážiť. Zrejme, podľa ich vžitej schémy, žene prislúcha tradičná rola , od ktorej by sa nemala odkláňať.

Otázky špecifík žien a mužov teda dosiaľ v našej spoločnosti vzbudzujú rozpaky u ženskej, ale predovšetkým u mužskej časti populácie. Psychológovia, psychoterapeuti, nie sú v tejto oblasti výnimkou. Domnievame sa, že najmä ak psychoterapeuti pracujú v páre, je mimoriadne dôležité, aby medzi sebou otvorene hovorili o svojich pocitoch, názoroch, očakávaniach v tomto smere. Žiaľ, pri práci psychoterapeutov v páre sa neraz špecifiká muža chápu ako právo viesť skupinu a žene sa ujde iba úloha zapisovateľky. Celkove v psychoterapii je dôležité , aby klient nestratil spojenie so svojimi koreňmi v podobe prežívania spolupatričnosti so skupinou ľudí svojho pohlavia, čo sa zdá prirodzenejšie v krajinách smerom na Východ. Na druhej strane klientov osobný rast je podmienený rozvojom uvedomovania si svojich jedinečných možností, vlastnej individuality, čo je vo všeobecnosti, najmä však v prípade žien, ľahšie na Západe. Tieto okolnosti považujeme za dôležitú podmienku prekonávania polarít žena resp. feminínne orientovaný Východ a muž resp. maskulínne orientovaný Západ. My, ktorí sa nachádzame v strede Európy, máme snád? obzvlášť dobré podmienky na to, aby sme dané polarity postupne prekonávali, priblížili sa k svojmu stredu a tým aj vlastnej celistvosti. Táto myšlienka by snáď mohla byť tou optimistickou časťou posolstva našej konferencie pre psychoterapiu.

(Poznámka: Príspevok odznel na XXI.Česko - slovenskej psychoterapeutickej konferencii v Trenčianskych Tepliciach, 6.-9. novembra 1997. Do oficiálnej diskusie po odznení príspevku sa zapojili traja muži, jedna žena, záujem vzbudila najmä existencia mužských skupín. K svojim vlastným problémom sa ženy vyjadrovali iba v kuloároch.)

D.Kopčanová,
Z.Macková

* * *

Človek je úbohý, pretože je človekom a zároveň veľký, pretože to vie.
B.Pascal