Pred sto rokmi, tak ako dnes, sme sa blížili k novému storočiu. Tak ako v súčasnosti, aj vtedy mali ľudia pocit, že žijú v čase veľkých zmien. Amerika sa posúvala z prevažne vidieckeho a poľnohospodárskeho spôsobu života k mestskej a industriálnej kultúre. Začal sa objavovať boj o ľudské práva. Vytvárali sa spolky chrániace práva pracujúcich. Znepokojení občania lobovali za ochranu detí prostredníctvom zákonov o detskej pracovnej sile. Sociálni reformátori rozbehli kampane o utrpení žien. Vo vedných disciplínách boli položené základy súčasných nukleárnych zbraní, letov do vesmíru a elektronickej komunikácie. V tom istom období bola formulovaná nová psychológia, ktorá zmenila spôsob akým sme o sebe rozmýšľali. Rada by som rozmýšľala o príchode nového storočia, ktoré prinesie so sebou ďalšiu zmenu vedomia o nás samotných - takú, ktorá bude klásť vysokú hodnotu na humánnosť /ľudskosť/. Terapuet, ktorý používa self /seba/ ako základný /esenciálny/ faktor v terapeutickom procese, je zvestovateľom tohoto nového vedomia.

Pred sto rokmi otvoril svoju prax Sigmund Freud vo Viedni. V roku 1921 navštívil Spojené štáty a priniesol so sebou novú formu psychoterapie, ktorú nazval psychoanalýza. Jeho hlavným východiskom bolo, že ľudské bytosti si v sebe nesú zárodok svojho tvorenia /construction/ tak ako aj vlastnej deštrukcie. Toto bola zásadná myšlienka, ktorá vlastne odštartovala revolučný prelom v oblasti psychického zdravia. Do tej doby, sa považovali za prevažujúce

príčiny deviantného a iných neakceptovateľných foriem správania, zlé prostredie, osobná nehodnotnosť a "genetická nákaza". Liečbou bola obyčajne izolácia, potrestanie, zrieknutie sa alebo smrť.

Freudove názory tiež poskytli nový spôsob porozumenia ľudskému správaniu. Od roku 1940 psychoanalytické koncepty poznačili takmer celé psychologické myslenie a liečbu a takto to pokračovalo až kým sa neobjavilo existenciálne a holistické myslenie v 60tych rokoch. Určitým spôsobom porovnávam dopad Freudovských konceptov s prácou Jellinka (1960), ktorý predložil myšlienku, že alkoholizmus je choroba a nie výsledok zvrhlosti a slabosti. To tiež zmenilo myslenie spoločnosti a nakoniec viedlo k novým metódam liečby, ktoré ponúkli nádej tým, ktorí už predtým žiadnu nemali.

Pôvodne bola psychoanalytická liečba uskutočňovaná trénovanými psychoterapeutami (zvyčajne lekármi), ktorí cez "analyzovanie" emocionálnych zážitkov a procesov pacienta dúfali v otvorenie cesty pre rast ku zdraviu problémového jednotlivca. Raný model liečenia predstavoval tradičný vzťah , doktor - pacient. Cieľom liečby vtedy bolo, tak ako aj dnes, odstránenie symptómov, hoci povaha a zmysel symptómov sa za tie roky značne rozšíril. Základné elementy psychoterapie zostávajú rovnaké, menovite - terapeut, pacient, kontext, interakcia medzi terapeutom a pacientom a model prístupu k liečbe. Avšak definície týchto elementov sa za ten čas tiež rozšírili a zmenili prostredníctvom doplnení /prídavkov/ a vymazaní. Napríklad "pacienta" poznáme niekedy aj ako "klienta" a môže reprezentovať jednotlivca, skupinu alebo rodinu (Rogers, 1951). Terapeut sa môže tiež nazývať poradcom a môže zahŕňať jednu, dve alebo dokonca viacej osôb. Terapeut môže pochádzať z viacero disciplín, okrem medicíny a psychiatrie, z takých ako je psychológia, sociálna práca, vzdelávanie a teológia. Kontext dnes zahŕňa kanceláriu /office/, domov, nemocnicu a školu.

Terapeutická interakcia je chápaná tiež ako vzťah medzi terapeutom a pacientom a môže byť charakterizovaná pestrým výberom liečebných prístupov, akými sú psychoanalýza, psychodráma, Gestalt terapia, transakčná analýza, rôzne terapie pracujúce s telom, rodinná terapia a spústa ďalších. Terapeutický model sa rozšíril z tradičného autoritatívneho vzťahu doktor - pacient k chápaniu pacienta ako partnera (Hollender & Szasz, 1956).

Všetci sme vypozorovali, že dvaja ľudia používajúci rovnaký prístup skončili s celkom odlišnými výsledkami. Tiež sme videli, že dvaja iní ľudia používajúci celkom odlišné prístupy vyšli s podobnými úspešnými výsledkami. Ešte stále veľmi málo výcvikových programov sa naozaj zaoberá osobou terapeuta. Tie, ktoré sa zvyčajne tým zaoberajú, sú v psychoanalytických a jungovských inštitútoch, kde sa trénovanie psychoanalýzy vyžaduje alebo v nejakých rodinných tréningových programoch.

Zdravý rozum nám hovorí, že terapeut a pacient musia nevyhnutne na seba vzájomne pôsobiť ako ľudské bytosti. Takéto zapojenie sa terapeutovho "self" alebo "osobnosti" sa objavuje bez ohľadu a popri liečebnej filozofii alebo prístupe. Techniky a prístupy sú nástrojmi. Pôsobia rôzne v rôznych rukách. Pretože povaha vzťahu medzi terapeutom a pacientom robí toho druhého extrémne zraniteľným, je ťarcha na terapeutovi, aby ochránil vzťah od zneužívania moci nad pacientom alebo pestovania jeho závislosti , čo v konečnom dôsledku zmarí terapeutické ciele.

Freud rozpoznal moc terapeuta. Trval na tom, že úspešný terapeut by mal zvládnuť vlastný osobný život tak, aby sa nezaplietal do osobného života pacienta. To viedlo k neutrálnemu, ne-osobnému profilu psychoanalytického trénera /couch/, s terapeutom, ktorý je mimo dohľadu pacienta, nie je ho vidieť (out of sight), ktorý je relatívne neaktívny, to aj napriek faktu, čo sa o Freudovi uvádza, že dával svojim pacientom občas masáž a aktívne sa zaujímal o osudy pacientov. Needleman (1985) tvrdí, že tajomstvo Freudovho obrovského úspechu a kreativity pochádza z obrovskej sily jeho osobnej pozornosti k jeho pacientom, ktorá mu umožnila prejaviť také kvality súcítenia a vhľadu, ktoré vyžarovali uzdravujúci vplyv

Pochybujúc snáď o vlastnej kapacite a o druhých, ktorí by mohli negatívne vplývať na pacientov, rozvinul Freud predstavu povinných tréningových analýz pre všetkých psychoterapeutov, počas ktorých mali porozumieť a zvládnuť svoje vlastné konflikty a neurózy. Táto požiadavka mala za cieľ ochrániť pacienta a vytvoriť optimálne podmienky pre zmenu.

Tieto myšlienky jasne vychádzali z dvoch princípov: Že terapeuti majú moc uškodiť pacientom, a mali by im slúžiť a nie opačne. Väčšina terapeutov v súčasnosti by súhlasila s tým, že nechce vedome uškodiť svojim pacientom. Naopak by vyhlásili, že sa snažia vytvoriť liečebné kontexty, ktoré sú prínosné pre ich pacientov. Väčšina terapeutov by tiež povedala, že sú tam, aby slúžili pacientom. Avšak, slová "škodiť" a "slúžiť" majú rôzne interpretácie.

Okrem toho, v minulosti i teraz existuje názor, že terapeuti môžu nevedome, bez nenávisti či zámeru, môžu uškodiť pacientom cez vlastné nevyriešené problémy (Lang, 1985). Ilustruje to jeden z prejavov, ktorý Freud nazval protiprenos. Stručne, znamená to, že terapeut mylne a nevedome vidí pacientov ako synov, dcéry, matky alebo otcov, a tým projikuje na svojich pacientov niečo, čo im nepatrí – reálny prípad mylnej identity. To je pasca, ktorú dobre pozná veľa terapeutov. Avšak, s výnimkou terapeutov, ktorí sú si toho vedomí, a v sebe majú veci vyjasnené , môžu byť terapeuti chytení do pasce bez toho, aby o tom vedeli. Pokiaľ nevieme čo sa deje, vedie to k obviňovaniu pacienta za to, že sa terapeut cíti byť "na mŕtvom bode" /stuck/. Ďalším prejavom tohoto fenoménu je zachraňovanie alebo ochraňovanie, prikláňanie sa k jednej strane alebo odmietanie pacienta a opäť prenášanie zodpovednosti na pacienta.

Ak prevažuje model terapeutickej transakcie v podobe autoritatívneho vzťahu doktor - pacient, prežívaný ako dominantne - submisívny, môže ľahko terapeut a pacient vpadnúť do mocenskej hry /power play/, ktorá vedie k posilneniu naučených skúseností z detstva. V priebehu terapeutického procesu môže terapeut nechcene “kopírovať pacientove naučené negatívne skúsenosti z detstva a nazývať to liečbou. Napríklad, keď terapeut tvrdí, že vie, keď nevie, čím modeluje správanie podobné správaniu rodičov pacienta. Model dominancie a submisivity zvyšuje možnosti pre terapeuta uspokojovať potrebu vlastného ega - potrebu ovládať , mať vplyv. Potreba ovládať, (mať vplyv) sa môže prejavovať ako benevolencia /zhovievavosť/ , v konkrétnej podobe : " Ja som ten, ktorý ti pomáha, preto by si mi mal byť vďačný," alebo ako prejav zlomyslenosti /to be malevolent/ :" radšej rob, čo ti hovorím, lebo inak ťa nebudem liečiť." Toto sú pravdaže tiene minulosti nášho detstva. Ak sa vyskytujú v terapii, pravdaže bránia v procese uzdravenia.

Vyššie uvedené sú všetko skryté /zamaskované/ prejavy moci. Ale moc má dve tváre: jedna z nich kontroluje /ovláda/ druhú osobu a druhá tvár posilňuje toho druhého. Používanie moci je funkciou terapeutovho self. Vzťahuje sa to k terapeutovej sebahodnote /self-worth/, ktorá riadi spôsob, akým terapeut zaobchádza s vlastnými potrebami ega. Používanie moci je celkom nezávislé od každej terapeutickej techniky alebo prístupu, hoci sú nejaké terapeutické prístupy, ktoré sú vlastne založené na vyhlasovaní terapeutovej superiórnej pozície (Dreikurs, 1960). Existujú prípady, kedy je to otvorene a vedome využívané terapeutom a niektorí dokonca ospravedlňujú svoje agresívne, sexuálne alebo iné neprofesionálne správanie tým, že je to prínosné pre pacienta (Langs, 1985). Raz prišiel do mojej kancelárie muž s bičíkom v ruke a požiadal ma, aby som ho ním bila, aby sa mohol sexuálne vzrušiť. Hoci som verila, že by to bolo možné, že táto metóda by u neho fungovala, odmietla som to na základe toho, že sa to nezhoduje s mojimi hodnotami. Ponúkla som mu pomoc iným spôsobom a on to prijal.

Používať pacientov pre vlastné ego potreby, alebo zapliesť ich do vlastného života, je eticky nezodpovedné /chybné/. Avšak terapeut sa môže nachádzať v tej istej pozícii, v akej je pacient, popierajúci, skresľujúci a projikujúci vlastné potreby. Pre pacienta alebo klienta je možné, že aktivizuje niečo vo vnútri terapeuta, čoho si on nie je vedomý. Je ľahké reagovať na pacienta, akoby bol on alebo ona niekým iným z jeho minulosti či prítomnosti a ak si toho nie je sám vedomý, bude to zbytočne komplikovať situáciu. Ak sa jedná o rodinného terapeuta, je pravdepodobné, že niekde, aspoň raz, uvidí rodinu, ktorá bude kopírovať nejaké aspekty jeho vlastnej rodiny. Ak sa to stane a terapeut ešte nevyriešil problémy spojené s jeho vlastnou rodinou, môže sa klient "stratiť" alebo byť oklamaný, pretože aj terapeut je stratený. Terapeuti by si mali uvedomiť, že sú práve tak isto zraniteľní ako sú pacienti.

Pokiaľ terapeuti facilitujú a zvyšujú pacientovu schopnosť a potrebu rásť, mali by si súčasne uvedomovať, že sami majú rovnakú schopnosť a potrebu. Jedna cesta ako sa vyhnúť "burn-out-u" /vyhoreniu/ je stále rásť a spoznávať. Veľká časť nášho správania je naučená modelovaním a terapeuti môžu modelovať spôsoby ako rásť a spoznávať. Tiež je dôležité modelovať kongruenciu. Veľmi zjednodušená definícia kongruencie je, že človek vyzerá tak ako sa cíti, hovorí čo cíti, a mieni a koná podľa toho, čo hovorí. Takáto kongruencia vzbudzuje dôveru. Toto tvorí základ emocionálnej úprimnosti medzi terapeutom a pacientom, ktorá je kľúčom k uzdraveniu. Ak terapeut hovorí niečo a cíti niečo iné, alebo demonštruje niečo, čo odmieta, vytvára atmosféru emocionálnej neúprimnosti, ktorá nevytvára pre pacienta bezpečné prostredie. Zistila som, že existuje úroveň komunikácie za slovami a pocitmi, na ktorej život komunikuje so životom a rozumie inkongruencii. Mladšie deti dávajú najavo takéto uvedomenie oveľa ľahšie. U dospelých sa táto úroveň komunikácie prejavuje nejakým tušením alebo nejasnými pocitmi nepokoja alebo podráždenia. Ak som ja ako terapeut popierajúci, skresľujúci, projikujúci alebo zapletený v iných formách maskovania a neuvedomujem si vlastné vnútorné vzrušenia /stirrings/, “vysielam” /prejavujem/ ich ľuďom okolo seba, napriek mojej snahe skryť ich

Ak pacienti cítia, že sú v ohrození, pretože sa cítia byť nerovnocenní /neakceptovaní/ /one down/ vo vzťahu k terapeutovi, neprejavia svoje pocity trápenia a vytvoria si obrany voči terapeutovi. Terapeut spätne, nevediac o tomto, môže to nesprávne pochopiť a hodnotiť to jako prejav odporu /rezistencie/ pacienta , namiesto jeho legitímnej sebaochrany voči terapeutovej inkongruencii. Terapia je intímna skúsenosť /zážitok/. Aby ľudia rástli a menili sa, je potrebné, aby si sami sebe dali dovolenie otvoriť sa, čo ich robí zraniteľnými. Keď sú zraniteľní, potrebujú ochranu. Zodpovednosť je na terapeutovi, aby vytvoril kontext, v ktorom sa ľudia cítia a sú v bezpečí, a to si vyžaduje schopnosť vcítiť sa do prežívania toho druhého. Napríklad, keď terapeut, ktorý sa sústreďuje na techniku alebo teoretický konštrukt, si neuvedomuje, že svojim výrazom tváre a tónom hlasu prenáša správy, na ktoré reaguje pacient.

Prítomnosť rezistencie je prejavom strachu a volá po čo najmožnejšej úprimnosti, kongruencii a dôvere zo strany terapeuta. Jediné prípady, kedy som zažívala ťažkosti s ľuďmi, boli vtedy, keď som bola inkongruentná. Buď som sa snažila byť niečím, čím som nebola, alebo popierala som niečo, čo som vedela, alebo povedala som niečo, čo som tak nemyslela. Mám veľký rešpekt voči takej hlbokej úrovni komunikácie, keď jeden naozaj vie, kedy a komu môže dôverovať. Myslím si, že sa to blíži k tomu, čo Martin Buber nazval vzťahom "Ja-Ty" /"I-Thou" relationship/ (Buber, 1970).

Len veľmi malá zmena sa udeje bez toho, aby sa pacient a terapeut stali zraniteľnými. Terapeuti vedia, že musia ísť za pacientove obrany, aby im pomohli otvoriť sa a byť zraniteľnými. Obrany sú spôsoby, akými sa pacienti snažia chrániť, keď sa necítia byť v bezpečí. Ak terapeut koná tak, aby prelomil obrany, stane sa terapeutická interakcia zážitkom charakterizovaným takto: "Kto má komu právo povedať, čo robiť alebo, kto vyhráva." V tomto zápase, terapeut, ako rodič, musí vyhrať a pacient prehráva.

Ak je pacient pokladaný za niečo ako trofej na stupienku terapeutovho úspechu, je to len ďalšie opakovanie spôsobu, akým deti prežívali svojich rodičov - kde sa od nich očakávalo, že budú vitrínou rodinných hodnôt. Niekedy terapeut postaví pacienta do pozície figúrky medzi dvomi protikladnými autoritami - ako keď terapeut postaví dieťa medzi rodičov alebo medzi rodičov a predstaviteľov inštitúcie.

Ak má terapeut v úmysle niekomu pomôcť a zanechá akékoľvek pochybnosti, že vie, čo je pre pacienta najlepšie, podrobuje pacienta opakovaniu ďalšej skúsenosti z detstva. Existujú takí terapeuti, ktorí sa cítia byť vyzvaní, aby z pacienta niečo urobili, " dokonca ak by ich to malo aj zabiť."

Ak môže terapeut negatívne ovplyvniť terapeutické výsledky prostredníctvom použitia self, potom musí byť možné použiť self pre pozitívne výsledky. Terapeut má moc vďaka svojej role, postaveniu a pozícii voči klientovi. .Vieme, že táto moc môže byť zneužitá a nesprávne nasmerovaná. Avšak, terapeut má tiež možnosť použiť svoju moc pre posilnenie /empowering/. Keďže je pacient zraniteľný, môže terapeut využiť svoju moc a podporiť pacienta k vlastnému rastu.

V novom modeli liečenia, ktorý sa objavil v 50tych a 60tych rokoch, začal terapeut budovať s pacientom partnerstvo. Pacient a terapeut mohli vzájomne využívať vlastné vyjadrenia, reakcie a interakcie. Terapeut mal možnosť modelovať kongruentné správanie a fokusom terapeutického partnerstva bolo rozvíjanie zdravia prostredníctvom práce s celým človekom. Vymiznutie symptómov sa dosiahlo vyvinutím zdravého stavu, ktorý už viacej nepotreboval symptóm. V tradičnom , autoritatívnom modeli doktor - pacient, sa najprv zdôrazňovalo vymiznutie symptómu, s následným uzdravením.

Ak sa úplne zdôrazňuje posilňovanie pacienta, terapeut si bude skôr vyberať metódy, ktoré slúžia tomuto účelu. Ak terapeuti pracujú na posilňovaní, potom má pacient viacej príležitostí zažiť staré postoje v nových kontextoch (Rogers, 1961a, 1980). Získavajú skúsenosť doslova vo vzájomnom pôsobení /interacting/ s terapeutom, prijímaním a poskytovaníma poskytovaním spätnej väzby. Kontext liečenia medzi pacientom a terapeutom, ktorý reaguje osobne a ľudsky, sa stáva kontextom, v ktorom sa spoznáva život /life-learning/ a v ktorom je život ponúkaný /life - giving/. Terapeut je jasne identifikovaný ako interakcia self s iným self. V rámci tohoto kontextu je použitie terapeutovho self hlavným nástrojom zmeny. Používaním self terapeut buduje dôveru a vzájomné priblíženie (rapport), takže sa môže viacej riskovať. Používanie self terapeutom je integrálnou súčasťou terapeutického procesu a malo by byť vedome využívané pre liečebné účely.

Naučila som sa, že ak som plne prítomná /I am fully present/ s pacientom alebo rodinou, pohybujem sa terapeuticky s oveľa väčšou ľahkosťou. Súčasne sa môžem dostávať do hĺbok, do ktorých sa potrebujem dostať a v rovnakom čase môžem oceniť krehkosť, silu a posvätnosť života u druhého. Ak som v kontakte sama so sebou, so svojimi pocitmi, myšlienkami, s tým, čo vidím a počujem, vtedy rastiem k väčšej integrácii self. Som viacej kongruentná, viacej "celá" /úplná - "whole"/ a môžem nadviazať lepší kontakt s druhým človekom. Keď som o týchto konceptoch hovorila na workshopoch, tak mi ľudia ďakovali za to, že som o tom otvorene rozprávala, legitimovala to, čo oni sami tak cítili. V skratke, čo som opisovala boli terapeuti, ktorí kladú na prvé miesto vlastnú osobnosť a osobnosť pacientov. To, čo dláždi cestu k riskovaniu, ktoré musíme podstúpiť, je pozitívny ľudský kontakt. Mnoho dospelých uviedlo, že sa necítili byť v kontakte so svojimi rodičmi a inými ľuďmi, ktorí ich vychovávali. Necítili, že by boli ľuďmi, ale zaobchádzali s nimi ako s úlohami či očakávaniami. Ak nemôže terapeutická situácia priniesť ľuďom kontakt, potom aká je tu šanca, že ľudia začnú rozmýšľať o sebe odlišne?

Ako som rozmýšľala o použití terapeutovho self, napadla mi metafora s hudobným nástrojom. To ako je vyrobený, ako je oňho postarané, ako je dobre naladený a schopnosť, skúsenosť, citlivosť a kreativita hráča, to všetko determinuje, ako bude hudba znieť. Schopný hráč s dobrým nástrojom môže dobre zahrať takmer hocijakú hudbu, ktorá je určená pre ten nástroj. Neschopný hráč s rozladeným nástrojom pokazí každú hudbu, naznačujúc, že má necitlivé a netrénované ucho. Rozmýšľam o nástroji ako o terapeutovom self: ako je úplný ako človek, ako dobre sa o seba stará, ako dobre je sám na seba naladený a ako schopný je vo svojom umení. Rozmýšľam o hudbe ako o prezentácii pacienta. Ako terapeut počúva a rozumie hudbe, to je významný faktor, ktorý určuje výsledok terapie.

Dovoľujem sama sebe byť úplne čistá /jasná, zreteľná/ a byť v kontakte sama so sebou. Tiež si dávam plné povolenie deliť sa so svojimi názormi a taktiež dovolenie zistiť, či moje názory sú platné pre ľudí, s ktorými pracujem. Osoba terapeuta je centrálnym bodom, okolo ktorého sa točí úspešná terapia. Teórie a techniky sú dôležité. Mnohé som sama vyvinula. Chápem ich, ale ako nástroje, ktoré sa používajú v plne ľudskom kontexte /fully human context/. Ďalej, som presvedčená, že terapeuti sú zodpovední za otvorenie a pokračovanie terapeutického procesu. Nemajú na starosti pacienta vo vnútri tohoto procesu.

Celý terapeutický proces by mal smerovať k otvoreniu pacientovho či klientovho uzdravovacieho potenciálu. Kým nie je tento uzdravovací potenciál otvorený, nedochádza k výraznej zmene. Keď sa to objaví, vytvára to kontext zraniteľnosti - otvorenosti k zmene.

Toto jasne prináša duchovnú dimenziu. Ľudia majú konečne to, čo potrebujú pre svoj rast a úlohou terapeuta je pomôcť pacientom využiť svoje vlastné zdroje. Ak verím tomu, že ľudia sú posvätnými bytosťami, potom keď sledujem ich správanie, snažím sa im pomôcť, žiť v súlade so svojou posvätnosťou. Ak verím tomu, že ľudské bytosti sú veci, ktorými by sa malo manipulovať, potom vyviniem spôsoby ako nimi manipulovať. Ak verím tomu, že pacienti sú obeťami, potom sa budem snažiť ich zachrániť. Inými slovami, existuje veľmi úzky vzťah medzi tým, čomu verím a ako konám. Čím viacej som v kontakte so svojou vierou /presvedčeniami/ /beliefs/ a uvedomujem si ju, tým viacej som slobodná v tom ako sa rozhodnem túto vieru /presvedčenia/ použiť.

To, čo začalo ako zásadná myšlienka pred sto rokmi, sa stalo súčasťou reorganizovanej psychológie predpokladajúcej resp. vychádzajúcej z presvedčenia, že ľudské bytosti majú vlastnú kapacitu rásť a uzdraviť sa. V tomto storočí sa venovalo povahe ľudských bytostí viacej skúmania a pozornosti, ako kedykoľvek predtým. Ako sa blížime k 21. storočiu, poznáme veľa o tom, ako funguje telo a mozog a ako sa učíme. Dokážeme transplantovať orgány, vieme vytvoriť umelú inteligenciu, môžeme ísť na mesiac a na iné planéty. Môžeme sústavne komunikovať kdekoľvek na svete prostredníctvom satelitu. Dokážeme preletieť Atlantik za tri hodiny - cestu, ktorá trvala pred sto rokmi niekoľko týždňov. Tiež sme vytvorili najväčšie monštrum všetkých čias - nukleárnu bombu. Stále sme sa nenaučili prijať pozitívny spôsob, ako zvládať konflikt.

Medzi týmito zmenami je narastajúce presvedčenie, že ľudské bytosti musia vyvinúť nové vedomie, ktoré kladie vysokú hodnotu na to byť ľudskými /human/, čo vedie ku kooperácii, umožňuje pozitívne riešenie konfliktu a rozpoznáva našu duchovnú podstatu. Môžeme akceptovať, ako bolo povedané, že terapeutove self je základným faktorom terapeutického procesu? Ak by sa to ukázalo byť pravdivé, zmenilo by to náš spôsob vzdelávania terapeutov ako aj liečenia pacientov.

Začali sme s tým, že vieme, že osoba terapeuta môže byť pre pacienta škodlivá. Sústredili sme sa na spôsoby, ako sa tomu vyhnúť. Teraz sa musíme zamerať na spôsoby, v ktorých použitie self, môže priniesť pozitívnu hodnotu do liečenia.

Voľne preložila Zuzana Mardiaková ml.

ODKAZY NA LITERATÚRU

Buber, M., (1970). I and Thou. New York: Charles Scribners.
Dreikurs, R., (1960). The Current Dilemma in Psychotherapy. J. Exist. Psych. 1:187.
Freud, S., (1959). Collect Papers. Vol. II. New York: Basic Books.
Hollender, M.H. & Szasz, T.S. (1956). A Contribution to the Philosophy of Medicine, Arch. Intern. Med. 97:585-592.
Jellinek, E.M., (1960). The Disease Concept of Alcoholism. New Haven: College and University Press.
Langs, R. (1985). Madness and Cure. Emerson. NJ: Newconcept Press.
Maslow, A. (1962). Toward a Psychology of Being. 2nd Ed., New York: Van Nostrand Reinhold.
Needleman, J. (1985). The Way of Physician. New York: Harper and Row.
Rogers, C. (1951). Client-Centered Therapy. Boston: Houghton-Mifflin.
Rogers, C. (1961a). The Process Equation of Psychotherapy. Am. J. Psychotherapy 15:27-45.
Rogers, C. (1961b). On Becoming a Person. Boston
Houghton-Mifflin.Yalom, I. (1980) Existential Psychotherapy. New York: Basic Books.

"Ľudia sa vydávajú na cesty, v rýchlikoch, lietadlách, autách, ale nevedia, čo hľadajú. Ponáhľajú sa, rozčuľujú sa, cestujú ta a späť. A pritom by to, čo hľadajú mohli nájsť v jedinej ruži, alebo troške vody… ale ich oči sú slepé. Je treba hľadať srdcom."
A. S. Exupéry

Späť na úvodnú stránku bulletínu EMPATIA č.1/2000