Príhovor

Milé kolegyne a kolegovia!

Mnohí z Vás ma poznajú, ale pre toho, kto nevie: narodil som sa 10. augusta 1949 v Komárne, vyrastal som v Šali a v Nitre, kde som maturoval na Gymnáziu Eugena Gudernu. Som absolventom FFUK Bratislava, odbor klinická psychológia, promoval som v roku 1977. Po roku vojenčiny, teda od 1. januára 1979 som až donedávna pracoval ako vedúci MaPP, potom  ÚP CPPPS v Galante. V roku 1991 sa zmenil názov a do istej miery i pracovný záber našej inštitúcie, ale pre mňa to bola stále tá istá budova, ten istý stôl, tá istá stolička. V Galante som rok a pol po nástupe dostal aj pekný trojizbový byt, takže tam doteraz bývam spolu so ženou a tromi deťmi. Dve z nich sú už na vysokej škole, tretia chodí do štvrtej “ľudovej”.

Hoci som pôvodne išiel do Galanty iba na rok, charakter práce mi tak vyhovoval, že som sa usadil. Dalo by sa povedať, že som sa identifikoval s poradňou a najmä s psychologickým poradenstvom a psychoterapiou. Niekoľko rokov som – mimochodom, s radosťou – odovzdával niečo zo svojich poradenských skúseností aj študentom psychológie a keď som sa pod vplyvom rozličných okolností rozhodol urobiť si z toho hlavné povolanie, prišla ponuka uchádzať sa o post riaditeľa CPPS.

Po trojdňovom zvažovaní som sa rozhodol to skúsiť, hoci dôvodov na strane “proti” je skoro toľko ako na strane “pre”. Niektoré z nich sú závažnejšie, iné menej. Prehovorila moja ctižiadosť, zavážila vidina vyššieho platu, lákala ma možnosť pracovať s ľuďmi, ktorých poznám a s ktorými dobre vychádzam, no a samotný charakter práce: psychologické a sociálne poradenstvo. Občas mám dojem, že keď sa tomuto povolaniu niekto upíše, tak to je na celý život.

Proti stál spočiatku fakt, že na tomto mieste to nie je veľmi o práci s klientmi alebo so skupinami, ale o organizovaní a riadení (veď sa táto funkcia aj nazýva: riaditeľ), alebo ako sa teraz hovorí: o menežovaní. Táto parketa nebývala mojou a viacero ľudí si aj o mne myslí, že v tejto oblasti ešte mám rezervy. Druhým faktorom, ktorý stál, teda ešte stále stojí proti – a ten je podľa môjho názoru zo všetkých najzávažnejší – je ťažká ekonomická situácia, v ktorej sa náš štát,a teda aj rezort, a teda aj CPPS nachádza.

Čo sa týka organizovania a riadenia, alebo ja radšej hovorím o koordinovaní, viem o sebe, že som liberálny vedúci. Viem, že vzdelaní a skúsení pracovníci nepotrebujú direktívne a autoritatívne vedenie, pretože vedia, čo majú robiť, dokážu sa samostatne rozhodovať a pracujú radi, pre dobro veci, iných ľudí i seba. Som presvedčený, že takých je v CPPS väčšina. Mojím úmyslom je teda prispievať a pomáhať k tomu, aby každý, kto chce pracovať, mal na to dostatočne vhodné podmienky. Problémy, ktoré bude potrebné riešiť – a bude ich určite dosť, život je už taký – budeme riešiť spoločne v tíme. Predovšetkým spolu s metodickým oddelením, s ekonomickým oddelením, s celým riaditeľstvom, s metodickými pracovníkmi jednotlivých regiónov a so všetkými 167 pracovníkmi siete CPPS. Teda také zväčšujúce sa kruhy a skupiny. So skupinami a skupinovou dynamikou mám skúseností dosť.

Čo ostáva otvorené a čo práve, dúfam, vyriešime spoločne je budúca existencia našej siete poradní. Ekonomická transformácia z “úspešného” socializmu na prosperujúcu demokraciu prináša so sebou množstvo problémov, ktoré majú jedného spoločného menovateľa: kde vziať peniaze?

Nad touto otázkou sme – azda všetci – uvažovali a dospeli k nasledovným návrhom:

Zatiaľ sa pokúsime zachovať systém CPPS ako štátny servis, pretože má svoje opdostatnenie a chýbajúce rozpočtové prostriedky budeme dopĺňať z mimorozpočtových prostriedkov, ako sú granty a projekty. S výhľadom do budúcnosti sa budeme snažiť ukotviť našu prácu legislatívne a rokovať s poisťovňami o možnom preplácaní výkonov (podobne ako v zdravotníctve). S nastávajúcou transformáciou verejnej správy sme uvažovali o decentralizácii, ale jej konkrétna podoba zďaleka nie je ustálená. 31. mája 2000 sme nadriadeným orgánom MPSVaR SR odovzdali na pripomienkovanie materiál analyzujúci tieto alternatívy, spolu s alternatívou premeny CPPS na neštátne poradenské zariadenie.

Metodické oddelenie okrem iného pracuje na pripomienkach novelizácie zákona o sociálnej pomoci a vôbec sa snaží o to, aby bola naša činnosť zahrnutá v príslušných zákonných predpisoch. Ja osobne sa zamýšľam nad tým, že o CPPS sa všeobecne málo vie a mám chuť niečo s tým urobiť. Jednou z možností je systematická propagácia našich služieb v čo najširšej verejnosti. Na tento účel môžu slúžiť nielen akcie tak povediac hromadného charakteru, ako sú rozličné besedy a vystúpenia v rozhlase, televízii, tlači a pod., ktorých nie je málo (opäť tu treba vyzdvihnúť aktivitu pracovníčok metodického oddelenia, ale nielen ich – vo viacerých mestách sú aktívne kolegyne, ktoré zakladajú skupiny pre ženy v ťažkých situáciách, spomeniem Humenné, Nové Mesto nad Váhom, Žilina), ale aj dobrý obraz a dobré meno CPPS. Chcem pracovať na tom, aby CPPS malo pekné a dobré indície a insígnie. Vyzývam vás preto všetkých, aby ste premýšľali nad tým, čo je nosnou myšlienkou našej siete poradní. Dospel som totiž k záveru, že dobré myšlienky majú tendenciu sa realizovať, teda premieňať na skutočnosť. Ak sa nám podarí vystihnúť túto myšlienku v krátkosti, budeme mať firemný slogan. Mňa a Oľgu Kostelníkovú napadlo v tejto súvislosti: “CPPS pomáha”, prípadne “CPPS pomáha ľuďom”, pretože CPPS pomáha ľuďom v krízových situáciách v manželstve, v partnerstve, v rodine atď. Pomáha ľuďom v osobnom raste. To sa mi vidí ako najširšie a najobsažnejšie vyjadrenie našich snáh. Má to mnoho dôsledkov: od lepšej osobnej pohody až po vyššiu produktivitu práce a celej spoločnosti. Nechcem to na tomto mieste rozvádzať do podrobností, uvádzam to iba ako príklad, ktorým sa môžete a nemusíte nechať inšpirovať. Návrh Joliky Kusej sa rýmuje: Nie ste sami s problémami. Predpokladám, že ďalším krokom by mohlo byť zosúladenie značiek organizácie (ako je logo, hlavičkový papier, vývesné tabule atď.). Nuž ale, najhlavnejším prvkom tejto snahy musí byť kvalitná práca nás všetkých, pretože len tak si môžeme udržať dobré meno.

Tieto slová píšem postupne a medzičasom sa už dejú veci. Stretli sa sociálno-administratívne pracovníčky západoslovenského regiónu ( Nitra, 18. mája) i východoslovenského regiónu (Košice, 31. mája) a ja som bol pritom. A teraz (13.-14.júna) bola porada vedúcich na Donovaloch. Tiež som bol pritom. Všade sa hovorilo mnoho dôležitého, ale najviac úloh pre seba som si poznamenal na poslednom z uvedených podujatí. Okrem spoločne prijatých bodov, ktoré považujem za záväzné, pre mňa osobne vyplynula potreba byť aktívny a informovať o našej činnosti napravo-naľavo, hore i dolu. Pomáhať pri presadzovaní CPPS ako užitočnej a zmysluplnej inštitúcie nielen do života, pretože tam už dávno sme a fungujeme, ale aj do legislatívy a do povedomia verejnosti. Bojovať za jej udržanie a prispievať tak k vyššiemu pocitu istoty a sociálneho bezpečia pracovníkov CPPS, aby mohli v pokoji a nerušene pracovať. Pomôcť budovať nielen vonkajší imidž “firmy”, ale aj vnútornú sebaúctu a proaktívnosť. Požiadať o výnimku z redukcie počtu pracovníkov, požiadať o osobitný príplatok podľa §9, odst. 10 nariadenia vlády č. 249/1992, vydať nové nariadenie o odborných stretnutiach, prerokovať ekonomické aspekty prípadnej transformácie na príspevkovú organizáciu s našimi ekonómkami, zoznam nadštardných služieb doplniť o ceny... a premýšľam o návrhu urobiť si vlastný audit, či hodnotenie našej práce. V každom prípade mám v úmysle zhrnúť (najmä kvalitatívny, ale i kvantitatívny) obsah všetkých štvrťročných správ a hovoriť o ňom s mojimi nadriadenými pracovníkmi i s Vami všetkými.

Na záver mi dovoľte vyjadriť želanie, nech sa tieto ťažké roky, stanú pre nás tými najlepšími – či už preto, že nás stmelia, alebo preto, že nás zocelia, alebo preto, že nás niečo naučia.

PhDr. Ivan Valkovič

Bratislava, 16. 6. 2000

"Každý jednotlivec existuje v neustále sa meniacom svete prežívania, ktorého je centrom."
C. R. Rogers

Späť na úvodnú stránku bulletínu EMPATIA č.2/2000