Ubehlo už veľa vody dolu Hornádom, odkedy sa chystám zužitkovať vybranú časť poznatkov z odborného seminára s doc. Kožnarom k problematike sexuálneho zneužívania a násilia vo forme príspevku do Empatie. A ajhľa – už je to tu...!

Rozporuplne prijímané podujatie, ktoré priami účastníci hodnotili veľmi pozitívne, prinieslo aj mne samému veľa nových poznatkov a námetov. Jedným z nich boli aj inštruktážne videonahrávky pre príbuzných obete znásilnenia (v angličtine, simultánne prekladané lektorom), ako správne reagovať na túto traumu im blízkej osoby (i z toho plynúcu traumu svoju vlastnú). Pokúsim sa o ne podeliť aj s Vami, ktorí ste tam neboli, ak nepreskočíte mnou písané stránky už automaticky, podvedome.

Jedna zo scén na úvod, typických pre situáciu znásilnenia, bola na videu “náhodná” pomoc mladíka žene s ťažkým nákupom až ku dverám jej bytu. Keď tá svoj byt otvorila a s úsmevom sa otočila k mladíkovi, že mu poďakuje za pomoc – ten vzápätí vytiahol nôž, priložil jej ho na hrdlo a vtiahol ju dnu...

Následne sú krok za krokom rozohrané a rozanalyzované možné spontánne (často nevhodné) a doporučené reakcie blízkych príbuzných obete.

Následná komunikácia s takouto obeťou je veľmi dôležitá z hľadiska vplyvu na ďalšie emočné prežívanie udalosti a vyrovnávanie sa s tým. Často však aj polícii, aj príbuzným chýba konkrétny explicitný návod, ako v takejto situácii postupovať a nezriedka i citlivosť prístupu a empatia (napr. znásilnená žena po príchode domov odhodí svoje šaty do kontajnera a aj 4 hodiny sa drhne pod sprchou – aj keď to nie je veľmi žiadúce z hľadiska neskoršieho dokazovania trestného činu - a až potom sa odváži nahlásiť to polícií, na čo službukonajúci policajt, berúc do úvahy len svoj uhol pohľadu, môže reagovať “... a čo ste robili doteraz!! Prečo to hlásite až tak neskoro!!!”).

Veľmi dôležitá je reakcia rodiny a blízkych okolo. Rodina obvykle má záujem pomôcť, ale nevie, ako. Zvádza vlastný emočný boj, ako sa vyrovnať so situáciou. Príbuzní demonštrujú často tú istú mieru emócií ako obeť.

Napr. syn obete so svojou manželkou po príchode do domu obete-matky reagujú vysoko emocionálne a chaoticky na všetky podnety:

“V tom byte je hrozný bordel!”

“Ty už nikdy nebudeš môcť žiť v tomto prostredí, v tomto susedstve, kde sa ti toto mohlo stať!”

“Pôjdeš hneď s nami, s nami budeš v bezpečí – pôjdeš hneď teraz, my Ťa tu nenecháme!”

“Nie, nie, nepôjdeš už na žiadne nákupy! Ani na návštevu, my zavoláme Tvojej priateľke, že nemôžeš prísť, že máš chrípku…!”

Znásilnenie je primárne aktom násilia a dominancie, nie uspokojovania sexuálnej túžby. Bazálnou je snaha dominovať, kontrolovať, pokorovať obeť. Svedčí o tom množstvo faktov - znásilňovaní sú muži i ženy, škaredí i pekní, starí i mladí, až 57 % útočníkov malo sexuálnu dysfunkciu (údaj od doc.Kožnara), atď. Inými slovami, znásilnenie nie je akt voči vagíne, ale voči človeku!

Jednou z významných snáh obetí je snaha obnoviť kontrolu nad svojim životom. Prejavy tejto snahy môžu byť rôzne, napr. aj nechuť hovoriť o tom bezprostredne po čine, vytesniť (dočasne) a správať sa normálne.

Hore uvedená reakcia patronizuje obeť, znekompetentňuje ju (paradoxne – správame sa rovnako ako páchateľ), berie jej odvahu a zneisťuje ju, akoby apriori už nemala potenciál sa s tým vyrovnať, akoby bola už len bezmocným dieťaťom. Takáto osoba však viac potrebuje práve opačné uisťovanie, že už nebude tak bezmocná a zneisťovaná. Za vhodnejšiu reakciu sa považuje:

☺ “Stala sa Ti veľmi bolestivá vec – ako Ti môžem pomôcť?”

Neexistuje spôsob, ako poškodenie vziať späť, už sa stalo. Možno môžeme len časom minimalizovať traumu, obrnení trpezlivosťou, ochotou počúvať, ak obeť chce bezprostredne o čine rozprávať (dovoliť obeti vyjadriť smútok a bolestivé pocity), alebo rešpektovať, ak to nechce, ale najprv potrebujeme ZISTIŤ, čo môžeme robiť a v čom pomôcť (čo jej pomáha znížiť pocit nepohody, viny, hnevu, nedostatočnej ochrany, atď) a PODPORIŤ ROZHOD-NUTIE OBETE ako kompetentnej osoby opäť rozhodovať o sebe.

Veľa obetí zmení po takejto udalosti bydlisko. V tomto ilustratívnom prípade však nie obeť uspokojovala svoju potrebu, ale naopak, syn s nevestou reagovali tak, aby uspokojili svoju potrebu tak reagovať.

Ďalšou možnou – nevhodnou – reakciou je vyjadrenie iracionálnych pocitov viny syna, že tomu nedokázal zabrániť:

“Ja by som ho zabil!!!”

Je to tiež jedna z typických reakcií, ktorá však obeti-matke taktiež nepomáha, ale naopak zvyšuje jej strach. Matke sa pridáva ďaľší strach, strach ešte aj o syna, že sa mu následnými udalosťami niečo stane a ešte sa dostane aj do konfliktu so zákonom.

“To musel byť nejaký bláznivý psychopat!”

Mýtus veľmi podporovaný médiami. Obete vedie k falošnému pocitu bezpečia, že ak sa budú vyhýbať evidentne bláznivým ľuďom, budú uchránené pred znásilnením. Avšak menej než 5 % znásilnení je páchaných psychotickými páchateľmi. Deviant prepadne ženu preto, že má na to vhodné podmienky. Ale až 84 % znásilnených poznalo páchateľa, 57 % znásilnení sa stalo na rande, 16 % znásilnení bolo zo strany partnerov, s ktorými dievča chodilo, málo maskulínni muži boli na schôdzkach častejšie voči ženám násilnícki (štatistika z USA). Väčšinu znásilnení páchali muži očividne šarmantní, dobrí, vzbudzujúci na prvý pohľad dôveru (neviditeľné sú ich traumy či osobnostné úchylky).

Inou možnou reakciou je hľadanie niečoho pozitívneho na udalosti, čo by mohlo zľahčiť jej dopad na obeť, napr. reakcia nevesty:

“Ešte dobre, že si nebola pannou!”

Dobrý úmysel, snaha presmerovať pozornosť, ALE... takáto reakcia nepomáha, pretože:

a/ akoby naznačovala, že matka nemá právo na bolestivé pocity, lebo to mohlo byť ešte horšie (obeť predsa nemá byť páchateľovi za čo vďačná, že ju neznásilnil ako pannu!). Nevesta týmto skôr vyjadruje “JA cítim nepohodu, keď cítim tvoje pocity”.

b/ robíme ju akoby zodpovednou za to, čo sa stalo a dávame jej najavo, že nerozumieme dobre jej pocitom, čo ešte viac zosilňuje bezmocnosť a pocity viny obete. Za vhodnejšiu reakciu sa považuje:

 “Je mi veľmi ľúto, že Ti práve teraz neviem lepšie pomôcť – a veľmi by som si priala, aby som to dokázala!”

Prinajmenšom by to vzalo bremeno z obete, že nie je vinná za to, čo sa stalo. Pomôže to k udržaniu sebahodnoty obete, že napriek všetkému je vždy cenná a svojbytná osoba.

c/ tento výrok znovu utvrdzuje MÝTY o znásilnení a to hneď dva:

- že znásilnenie je primárne sexuálnym aktom

- že znásilnenie je menej bolestivé pre ženy, ktoré už boli alebo sú sexuálne aktívne

Je pozoruhodné, že väčšina blízkych prežíva znásilnenie ako sexuálny akt, ale obete to prežívajú ako akt hrubého násilia, totálnej straty kontroly a slobody.

“ Panebože, veď ten mladík žije tu niekde v susedstve a môže to kedykoľvek urobiť znovu!!!”

Tento výrok je tiež krajne nevhodný v danej situácii, pretože to, čo obeť práve potrebuje, je reštaurovať pocit bezpečia.

“Toto nikdy nepovieme Dávidovi!” (v inštruktážnom filme 18-ročnému vnukovi)

Takéto superochranárske správanie znovu zneschopňuje obeť, pretože:

- berie právo obeti, aby sa sama rozhodla, koho o tejto udalosti bude informovať,

- stráca sa potencionálne jeden podporujúci človek,

- je to lož, ktorá sa vnesie do rodinného systému a tá časom prináša stále väčší citový odstup členov rodiny.

“...a večer pôjdeme všetci do kina!”

Táto iniciatíva zase vychádza z dobrého úmyslu, ktorým chce syn minimalizovať udalosť a vniesť emočný odstup od udalosti, ALE:

- z iného uhla pohľadu to vyzerá ako “urputné zlepovanie rozbitého hrnčeka”, “lacná náplasť”

- obeť by mala sama rozhodnúť, KEDY a AKO potrebuje urobiť potrebný odstup od udalosti

- súčasne jej to vysiela posolstvo, že “je to hrozné a aj my sami sa toho musíme takto zbaviť!”

(skrýva ich vlastné pocity viny a zahanbenia). Traumu obete zvyšuje traumatizovanie jej blízkych osôb.

Ako ADEKVÁTNEJŠIE spôsoby REAGOVANIA ponúkame:

”Mami, máš nejaké plány pre zbytok dňa?”

“Vyhovovalo by Ti, keby si mohla ostať s nami?”

“Nebolo by pre Teba príjemnejšie, keby si zostala s nami tak dlho, ako budeš chcieť? Nezaťažovalo by nás to a mali by sme pocit, že Ti môžeme takto pomôcť.

Máme ťa radi a teraz sa cítime tak bezmocní...”

“Mami, ak chceš, môžeme prísť a byť tu s Tebou. Ak Ti môžeme akokoľvek pomôcť, len nám daj vedieť.”

Podobná modelová situácia ďalšej na inštruktážnej videokazete (znásilnenie známym z večierku) analyzuje reakcie manžela obete:

“Judy, ja stále na to musím myslieť – ako si ho mohla nechať toto Ti urobiť!!!”

“Musela si urobiť niečo takého, že začal myslieť na to, že Ťa zbalí!”

“Prečo si neurobila to-a-to.. (nevolal políciu, nemocnicu, mňa-manžela)!”

“Neplač, miláčik – poďme do postele. Viem o niečom, čo Ti pomôže a po čom Ti bude dobre!”

(dovolím si citovať Honzu - “Niet nad empatiu trubcov!”)

Jedným z typických MÝTOV je, že “ak nebola obeť zbitá alebo poškodená, musela súhlasiť so sexom”. Tento vžitý mýtus však nerozlišuje dve roviny: súhlasiť so sexom – a podriadiť sa nevyhnutnosti, aby som prežil/-a.

ODPORÚČANÉ: Obeť by skôr mala byť podporená v tom, že čokoľvek urobila, urobila dobre, lebo prežila.

Ďalší z mýtov je, že “ak je osoba znásilnená, musela urobiť niečo, čím si to zavinila”. Takýto postoj obviňovania obete (i sebaobviňovania, že som tomu nemohol zabrániť) len zvyšuje pocit odcudzenia, zúrivosti, znechutenia, smútku, ďalej zvyšuje úzkosť namiesto jej zmierňovania, aby sme mohli znovu normálne fungovať. Bez ohľadu na prípadnú pochopiteľnosť takejto reakcie je to škodlivé pre obeť (podobne môžeme obviniť pokladníka banky z toho, že banku prepadli). Z analýz až 2/3 znásilnení je plánovaných už vopred (muž išiel na večierok už s týmto cieľom).

ODPORÚČANÉ: Skúsme sa pri pomáhaní obetiam vyhnúť hostilným otázkam “Prečo?!” a obviňovaniam obete, že mohla alebo mala urobiť niečo iného.

K návrhom manžela prekonať zážitok z “hnusného sexu” príjemným sexom:

Po takomto zážitku sa objavujú rôzne SPÚŠŤAČE, podnety, ktoré znovu vyvolávajú tento zážitok a aktualizujú bolestivé pocity (čapice, akú mal útočník, či byt – dejisko aktu znásilnenia - je plný takýchto spúšťačov). Takýmto spúšťačom môže byť i sexuálna aktivita.

Keď žena odmietne sex s partnerom, nereagovala na neho, ale na ten spúšťač.

DOPORUČENÉ sú nesexuálne dotyky, ktoré nie sú prežívané ako rozhodujúce a vyjadrenie sa obete, kedy a ako obnoví svoje sexuálne pocity. Tak isto všetky ostatné aktivity by mali byť iba ponúknuté a až obeť rozhodne, ktoré z týchto aktivít sú pomáhajúce.

“Neviem si ani predstaviť, ako hrozne Ti bolo ...prial by som si, aby si ma mohla v tej chvíli zavolať, aby som Ťa ochránil … to nebola Tvoja chyba, nemohla si vedieť, že ťa takto prepadne … aj keď robíme chyby, to nedáva nikomu právo brutálne sa na nás vyvŕšiť za naše chybné rozhodnutia… neobviňuj sa, on by mal byť ten obviňovaný … a čo tak zavolať políciu - chceš, aby som ju zavolal?… chýbaš mi v posteli, chceš tam ísť so mnou?...a čo tak zavolať do Krízového centra pre znásilnené ženy? (ona je tak rozrušená, že ju to ani nenapadlo)…”

Nemusíme ROBIŤ NIEČO alebo DÁVAŤ RADY k tomu, aby sme boli obeti užitoční ! Stačí byť s ňou, empatický, trpezlivý, hľadajúci a ponúkajúci podľa potreby alternatívy – obeť nám odpustí, aj keď urobíme niečo nešikovne alebo nesprávne.

PhDr.Juraj Furda

Ak ste to všetko už niekde čítali či videli – nuž, čo... 

Z perspektívy obete (ženy)

Pretože niektoré tieto znásilnenia sa nedajú predvídať a sú v podstate nevyhnutné, je dôležité pamätať na to a nie je potrebné sa sebaobviňovať. Chyba je na strane útočníka, nie obete!

1. Komunikuj svoje sexuálne limity, hranice, partnerovi priamo.

- Právo odmietnuť sex, nezaujímať sa o to...

- Byť neistý, správať sa nejasne nie je femínne, tajomné, hravé, takéto správanie len núti partnera, aby hádal a on nemusí hádať správne.

- Zhoda odborníkov v tom, že istá kategória mužov vykazuje vyššiu pravdepodobnosť násilného správania v sexe, vynucovanie.

- Sú to tieto znaky:

a) tyranizuje slabších, ukazuje svoju silu a prevahu

b) má potešenie zo svojej krutosti k druhým, podpichuje ich, napáda, vyhráža sa

c) je ľahkomyseľný, bezstarostný, neberie ohľad na druhých

d) telesne násilný v mnohých smeroch

e) veľa pije alebo berie drogy

f) má tendencie k výbuchom násilia alebo žiarlivosti, obzvlášť, keď nie je po jeho

g) často ženám nadáva a zaobchádza s nimi ako so sexuálnymi objektami

h) znevažuje Tvoje limity v sexe, pití, čase a pod.

i) domnieva sa, že zákony sú tu na to, aby sa prekračovali, nech už to ukazuje podvádzaním, nerešpektovaním dopravných pravidiel, okrádaním telefónnej spoločnosti...

- Nutnosť pre ovládanie situácie, uvedomovanie si, čo sa deje, reakčný čas, schopnosť komunikovať, vyjadriť sa jasne, že ani mlčaním nesúhlasíš s jeho plánom zvádzania.

- Násilník často vsádza na to, že droga naruší inhibíciu.

- Experti sa zhodujú v tom, že isté situácie sú samozrejmými varovnými signálmi.

Osamelé miesta vonku, na plážach v noci, návšteva v byte niekoho, koho nepoznáte dostatočne dobre. Pozvanie partnera do prázdneho bytu môže mnohý muž brať ako automatickú výzvu k sexu.

- Podľa výskumov sa väčšina schôdzkových znásilnení (date rape) odohraje v byte jedného z partnerov.

- Akonáhle sa objavia varovné signály, dostaň sa z takejto situácie tak rýchlo, ako to len ide.

(Mať peniaze na taxík, vedieť, kde budeme a ako sa dostať preč, zavolať niekomu, kde budem, kurzy sebaobrany…)

6. Nedávaj dvojitú väzbu (mixed messages) o sexe (napr. nechám si rozopnúť podprsenku a pri tom hovorím “Nie”)

- Povedz jasne, čo sexuálne chceš.

- To isté verbálne i neverbálne. (“Chcem, aby sme boli iba priateľmi...”, ale nechávam si rozopnúť blúzku. Nevrav, že nechceš sex preto, že nemáš žiadnu antikoncepciu, pretože on môže mať kondom.)

- Keď nechceš sex, povedz to s jasnými parametrami času. (“Neidem do postele pri prvom rande”. “Chcem počkať až do manželstva.” – a nie “Nechcem sex práve teraz.”, pretože on si môže myslieť, že o 5 min to bude O.K.)

- Ak máš z neho zlý pocit už pri prvom rande, osiahava Ťa bez ohľadu na Tvoje námietky, správa sa na Tvoj vkus príliš divoko alebo “macho”, nečakaj, ako sa to ďalej vyvinie. Môžeš byť nepríjemne prekvapená.

- Buď opatrná. Na konci večierka treba radšej zohnať skupinu priateľov, pripojiť sa k nej, mať príležitosť k odvozu… 

Z perspektívy násilníka (muža)

Pokyny pre mužov, aby – hoci neúmyselne – nespáchali schôdzkové znásilnenie:

1. Nikdy sa nenúť k sexu, neurýchľuj to. Ani keď myslíš, že Ťa vedie, mala už s Tebou sex, alebo vieš, že ho mala s niekým iným.

2. Kedykoľvek povie partner/ka nie, zastav. Ak si nie si istý presným obsahom posolstva /neprestáva Ťa bozkávať a hovorí nie/, pýtaj sa priamo, nehádaj.

3. Nenúť partnerku k sexu. Čo sa Tebe môže zdať hladké a neodolateľne presvedčivé, môže byť pre ňu ohrozujúce. Ak sa vzdáva preto, že sa cíti bezmocne a vydesene, je to nesporne vynútený sex, i keď to tak nemyslíš.

4. Nerob honbu za skóre svojou prioritou. Nie je to pre ľudské vzťahy. Nazerať na sex ako na súboj s víťazom a porazeným je riskantná cesta, vedúca ku spáchaniu schôdzkového znásilnenia.

5. Sex nie je druh tovaru. Nemáš právo na sex ako odmenu za príjemne strávený čas. Partner má právo voliť, či a kedy chce prežívať sexuálnu intimitu.

6. Intoxikovaná žena nemôže dať právne plnohodnotný súhlas k sexu.

7. Opilosť, resp. nafetovanie nie je právnou obranou pri znásilnení. Strata kontroly v dôsledku drog neznamená, že nenesieme zodpovednosť jak právnu, tak občiansku. Podobne ako pri autonehode, či lúpeži.

8. Nerob chybu automatickým pripojením sa do sexu, aj keď Ti priateľ ponúka sex so svojou priateľkou. Bez jej výslovného súhlasu sa môžeš podieľať napr. na páchaní trestného činu.

9. Neznalosť zákona neospravedlňuje. Právnicky ani morálne. Nehovoriac o vplyve na partnerkine emócie.

Buď si vedomý dôsledkov svojho sexuálneho správania!

Materiál Doc.PhDr.J.Kožnara,CSc., s jeho súhlasom preložil:

PhDr. Juraj FURDA 

"Sex nie je činnosť, ktorú robíme. Je to vyjadrenie toho, kto sme."
G. Carleová

Späť na úvodnú stránku bulletínu EMPATIA č.2/2000