Joseph. L. Wetchler
Journal of Family Psychotherapy, Vol. 10 (4) 1999, The Haworth Press

Rodinní terapeuti sa už dlho dohadujú, ako sa vysporiadať s otázkami priameho kontaktu terapeuta s klientom. Terapeuti zameriavajúci sa na súčasnosť veria, že otázky vzťahu by mali byť ignorované a pozornosť by sa mala sústrediť na účinnú intervenciu. Medzigenerační terapeuti zase zastávajú názor, že úspech môže byť dosiahnutý jedine zaoberaním sa rodinnými vzťahmi. Niektorí rodinní terapeuti integrovali tieto prístupy do jedného modelu.

Základným argumentom terapeutov orientovaných na súčasnosť je tvrdenie, že medzi aktom terapie a zaoberaním sa rodinnými vzťahmi je podstatný rozdiel. Riešenie vlastných problémov nemusí prispieť k účinnejšej terapii a naopak, lepšou terapiou sa nemusí dosiahnuť zlepšenie rodinnej situácie. Nedostatkom tohto prístupu je, že ignoruje skutočnosť, že neúčinnosť terapie môže byť zapríčinená vzťahom klienta a terapeuta a nie chybami v terapii. Pokusy o vhodnú intervenciu musia zlyhať, ak problém spočíva vo vzťahu medzi terapeutom a klientom a neprinesú želaný výsledok. Ten sa môže dostaviť iba ak sa terapeut bude venovať i otázke ich vzťahu.

´Medzigenerační´ supervízori tvrdia, že až po úspešnom rozobraní

problémov v jeho vlastnej rodine môže terapeut úspešne pristúpiť ku klientovi s podobným problémom aký riešil vo vlastnej rodine. Keď sa raz terapeutovi podarí vyriešiť takýto problém, nastúpi na novú, účinnejšiu cestu terapie. Pri tomto prístupe vyskakujú hneď dva problémy. Nie všetky problémy vo vzťahu terapeut / klient sú odrazom nevyriešených problémov v rodine. Po prvé, niektoré problémy sú špecifické pre vzťah jedného konkrétneho klienta s terapeutom. Po druhé, nie všetci klienti majú trpezlivosť_ čakať, kým si terapeut vyrieši svoje vlastné problémy a môže predčasne odstúpiť od terapie. Supervízne intervencie tohto typu môžu byť užitočné v dlhodobej perspektíve, ale z hľadiska okamžitého vzťahu terapeuta a klienta je ich prínos pochybný. Táto práca stavia na terapii orientovanej na súčasnosť a ponúka techniku vysporiadania sa s niektorými konkrétnymi problémami vzťahu terapeut-klient, ktorá sa nazýva emotívna terapia.

Táto terapia sa zameriava na citové puto medziľudského vzťahu. Terapeuti sa predovšetkým snažia určiť postupnosť interakcií a schopnosť páru vyjadriť primárne emócie. Páry s nízkou mierou vzájomnej väzby sa dostávajú do kolobehu opakujúcich sa sekvencií, ktoré sa skôr než na primárnych emóciách zakladajú na sekundárnych reakčných emóciách. Príkladom sekundárnej reakčnej emócie je napríklad hnev a útočenie na partnera miesto vyjadrenia smútku či strachu (ktoré sú typmi primárnych emócií). Páry s nízkou mierou vzájomnej väzby často stavajú na sekundárnych emóciách, ktoré používajú ako ochranu pred odhalením svojich zraniteľnejších primárnych emócií. Terapia teda zahrňuje sprístupnenie primárnych emócií zakrývaných sekundárnymi opakujúcimi sa emóciami dvojici. Počas rozhovorov o ich primárnych emóciách sa postupne mení ich obraz o tom druhom, čo súčasne narúša stereotypy ich spolužitia. Výsledkom tohto procesu je vyššia miera emocionálnej väzby a väčšia schopnosť riešenia problémov.

Práve tak ako slabá väzba a používanie sekundárnych emócií súvisia s problémami párov, môžu byť aj súčasťou problémov v terapii. Terapeuti môžu tiež vyjadrovať sekundárne emócie hnevom a frustráciou zapríčinených klientovou rodinou, či prehnaným zintelektualizovaním a zamotaním prípadu. V takýchto prípadoch má terapeut problémy s určovaním hypotéz, alebo nie je schopný účinne zasiahnuť, často napriek supervíznemu vedeniu. Slabá väzba medzi terapeutom a klientom vedie k používaniu sekundárnych emócií na oboch stranách, ktoré následne vytvárajú vzorec vzájomného správania sa a ten upevňuje pozíciu sekundárnych emócií a znižuje mieru väzby.

Trenéri môžu používať princípy emotívnej terapie tak, že identifikujú opakujúce sa sekvencie medzi terapeutom a klientom a prispejú k zlepšeniu ich vzájomnej väzby tým, že im pomôžu odhaliť primárne emócie vo vzťahu k špecifickému prípadu. Počas procesu, v ktorom terapeut rozoberá svoje primárne pocity voči klientovej rodine sa zvyšuje jeho miera väzby, ako i jeho schopnosť určiť hypotézy a účinne zasiahnuť. Z praktických dôvodov je lepšie, ak pracuje supervízor s terapeutom osamote, pretože účasť klienta by mohla vyústiť do jeho odchodu z terapie. A napokon - supervízny vzťah musí byť obzvlášť pevný, keďže terapeut je zraniteľnejší pri diskusii o otázkach vzťahu než pri otázkach klinickej intervencie.

Supervízori sa môžu dostať k terapeutovým primárnym emóciám množstvom rôznych spôsobov. Nasledujúce dva príklady sú teda iba ilustráciou možných techník a nemali by byť teda považované za ich výpočet.

Mary skupine prezentovala prípad dievčaťa, ktoré sa nachádzalo v hlbokej depresii zapríčinenej samovraždou jej priateľa. Mary bola veľmi vzrušená a dookola opakovala, že musí nájsť spôsob, ako tomuto dievčaťu pomôcť. Diskusia ukázala, že Mary podrobne analyzovala prípad a že vypracovala zodpovedajúci plán terapie. Jej vzrušenie narastalo, keď jej ostatní prítomní plán terapie pochválili. Kým na teoretickej úrovni sa Mary javila byť dokonale pripravená, jej videokazeta ukazovala niečo iné. Na zázname bolo vidieť, že Mary má od dievčaťa pri ich konverzácii značný emocionálny odstup a je voči nej rezervovaná. To bránilo dievčaťu vyjadriť svoje skutočné pocity a Mary sa v konečnom dôsledku menej sústredila na svoju prácu.

Aby boli sprístupnené jej primárne emócie, supervízor sa Mary opýtal, či zažila nejakú smrť v jej vlastnej rodine. Mary rozprávala o smrti svojej starej matky, s ktorou si boli nesmierne blízke. Keď sa jej opýtal na jej súčasné pocity vo vzťahu k smrti starej matky, Mary sa rozplakala. V tomto bode začali na stratu blízkych spomínať i ostatní členovia skupiny, čo pomohlo vytvoriť pocit citovej blízkosti v skupine. Mary pochopila dôležitosť svojich pocitov a uznala, že jej odstup od klientky bol zapríčinený nepriznanými primárnymi emóciami vyplývajúcimi zo smrti jej starej matky.

Po niekoľkých týždňoch Mary všetkých informovala o značnom pokroku, ktorý urobila jej klientka pri vysporiadaní sa s jej depresiou. Mary rozprávala o tom, že jej kontakt s klientkou bol omnoho jednoduchší a prirodzenejší a ako jej poskytla priestor na žiaľ. Do terapie zapojila aj matku dievčaťa, aby jej pomohla prekonať stratu priateľa. O mesiac neskôr Mary priniesla videozáznam z terapie, z ktorého bolo jasné, že dievčaťu sa nad depresiou podarilo zvíťaziť a že sa naplno začala venovať novému životu.

Jill skupine prezentovala prípad manželského páru, v ktorom bola absolútne frustrovaná zo správania sa manžela. Tvrdila, že manžel bráni terapii v postupovaní tým, že sa odmieta rozprávať o svojich pocitoch. Terapeutka bola obzvlášť nahnevaná, keď sa manžel vyjadril, že by rád terapiu ukončil. Videozáznam ukazoval sériu opakujúcich sa segmentov, kde sa terapeutka pýtala ženy na ich manželstvo, žena jej potom opisovala svoje pocity týkajúce sa tohto manželstva. Potom sa pýtala manžela na jeho pocity a ten odpovedal s nádychom tradičného maskulínneho ”myslenia”. Tie preukazoval symptómy správania sa založeného na sekundárnych emóciách preukazovaním hnevu voči svojej žene. Terapeutka potom naliehala na manžela, aby sa vyjadril o svojich pocitoch, čo viedlo k jeho zablokovaniu a hnevu.

Supervízor sa k Jill priblížil tým, že súhlasil s tým, že situácia je nesmierne frustrujúca a ponúkol jej možné hypotézy o pocitoch manžela. Supervízor rozprával v prvej osobe, aby pomohol terapeutke odhaliť primárne emócie manžela. Supervízor objasnil, že manžel sa môže cítiť zodpovedný za vzniknutú zlú situáciu v manželstve. Iná možnosť poukazovala na to, že manžel môže mať pocit, že sa snaží zo všetkých síl, no napriek tomu ho jeho manželka nedoceňuje. Ďalej supervízor upozornil, že manžel môže mať pocit, že jeho manželka sa s terapeutkou spikla proti nemu.

Spočiatku terapeutka reagovala tým, že to jej predsa všetko manžel mal povedať a že nemal blokovať svoje pocity; jej vlastné pocity sa však zmenili po tom, ako supervízor navrhol spoločne si pozrieť časť videozáznamu, zatiaľ čo terapeutka premýšľala o hypotézach o mužových primárnych emóciách. Jej výraz sa po druhom vzhliadnutí videa zmenil z hnevu na akceptovanie. Kľudnejším tónom priznala, že mu vyjadril dosť veľa pocitov súvisiacich s jeho manželstvom, ktoré si terapeutka nevšimla kvôli svojmu odstupu od neho. Na najbližšom sedení sa rozhodla pár rozdeliť, aby si mohla vytvoriť s každým z dvojice pevnejší vzťah. Ďalej si zaumienila, že bude reflexívnejšie počúvať muža a pokúsi sa vcítiť do jeho pozície. Po dvoch týždňoch dosiahla pevnú emocionálnu väzbu k mužovi a terapia hladko napredovala.

Sprístupnenie terapeutových primárnych emócií a pomoc pri hľadaní možných primárnych emócií klientov sa zdá byť účinným nástrojom pri prekonávaní problémov vzťahu medzi terapeutom a klientom. Tento článok ukázal iba dva príklady toho, akým spôsobom autor tohto článku používa emotívnu terapiu. Tiež bola používaná pri priamej supervízii- ”naživo”- a pri konzultáciách o jednotlivých prípadoch. Tento prístup by nemal byť_ považovaný za konečný a jediný pri riešení vzťahu terapeut / klient. Niektoré z týchto problémov budú totiž priamo súvisieť s problémami dotýkajúcimi sa rodiny a budú si vyžadovať ´medzigeneračný´ prístup na ich vyriešenie. Odporúča sa však sprístupnenie terapeutových primárnych emócií ako medzikrok medzi poskytovaním klinických direkcií a ´medzigeneračného´ prístupu v supervízii rodinnej terapie.

Preložila: Mgr. Dagmar Kusá

Späť na úvodnú stránku bulletínu EMPATIA č.2/2000