Sloboda svedomia a plánované rodičovstvo

(1) Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru. Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie.

Článok 24 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje každému slobodu myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery. Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery zahŕňa i právo zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru, prípadne byť bez náboženského vyznania. Tieto práva majú absolútny charakter v tom smere, že nikto nemôže byť podrobený takému opatreniu, cieľom ktorého je zmena procesu a spôsobu myslenia, ďalej že nikoho nemožno nútiť, aby zmenil svoje myslenie, náboženské vyznanie alebo vieru. Pri ich ochrane ide o rešpektovanie “vnútorného”, “interného” rozmeru týchto práv (forum internum), ktorý vylučuje akýkoľvek nátlak alebo ovplyvňovanie myslenia, svedomia, náboženského vyznania alebo viery.

Obsahom práva na slobodu myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery je aj právo “zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru”. Toto právo v podobe “forum internum” má “absolútny charakter” (povahu), pretože nikoho nemožno nútiť, aby zmenil svoje náboženské vyznanie alebo vieru, prípadne aby mal určité náboženské vyznanie alebo vieru. Takáto povinnosť nevyplýva ani zo štátnoobčianskeho zväzku občana k Slovenskej republike (čl. 1 ústavy uvádza, že “Slovenská republika sa neviaže na nijakú ideológiu alebo náboženstvo”) a ani žiadny iný právny predpis Slovenskej republiky neukladá jej občanom, aby mali (vyznávali) určité náboženské presvedčenie alebo vieru, alebo aby svoje náboženské vyznanie alebo vieru zmenili.

Takto vymedzený “absolútny” charakter práv uvedených v čl. 24 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je v súlade i s čl. 9 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý neumožňuje, aby jeho zmluvné štáty zákonom obmedzili právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania, ako i právo zmeniť svoje náboženské vyznanie alebo vieru v podobe “forum internum”.

Reálnu (a pre osoby ich nositeľov), skutočnú hodnotu však niektoré z nich nadobúdajú len vtedy, ak je možné tieto práva aj verejne , t.j. navonok identifikovateľným spôsobom prejaviť. Právo verejne prejavovať svoje myslenie, náboženské vyznanie alebo vieru upravuje posledné ustanovenie čl. 24 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré uvádza: “Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie.” vychádzajúc z formulácie čl. 24 ods. 1, pod termínom “zmýšľanie” treba chápať každý vonkajší, t.j. navonok identifikovateľný prejav osoby motivovaný jej myslením, svedomím, náboženským vyznaním alebo vierou. Je len prirodzené, že spektrum či rozsah vonkajších prejavom je veľmi široký a rôznorodý a s niektorými z nich právny poriadok Slovenskej republiky spája aj konkrétne právne následky (napr. cirkevný sobáš snúbencov)

Podobne ako v prípade iných základných práv a slobôd, aj ustanoveniami č. 15 ods. 1 a čl. 16 Listina základných práv a slobôd slúžila na priblíženie vnútroštátnej ústavnej úpravy k režimu ustanovenému medzinárodnými dohovormi o ľudských právach a základných slobodách.

Podľa čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd:

  1. Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie alebo presvedčenie, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie a presvedčenie sám alebo spoločne s inými či už verejne alebo súkromne, bohoslužbou, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov.

  2. Sloboda prejavovať náboženské vyznanie a presvedčenie môže podliehať len obmedzeniam, ktoré sú ustanovené zákonmi a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, ochrany verejného poriadku, zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.”

Podľa čl. 18 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach:

  1. Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva. Toto právo zahŕňa v sebe slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo vieru podľa vlastnej voľby a slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru sám alebo spoločne s inými či už verejne alebo súkromne, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou, zachovávaním obradov a vyučovaním.

  2. Nikto nesmie byť podrobený donucovaniu, ktoré by narušovalo jeho slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo vieru podľa vlastnej voľby.

  3. Sloboda prejavovať náboženstvo alebo vieru sa môže podrobiť len takým obmedzeniam, aké predpisuje zákon a ktoré sú nevyhnutné na ochranu verejnej bezpečnosti, poriadku, zdravia alebo morálky alebo základných práv a slobôd iných.

  4. Štáty, zmluvné strany paktu, sa zaväzujú rešpektovať slobodu rodičov a tam, kde je to vhodné, poručníkov, zabezpečiť náboženskú morálnu výchovu svojich detí podľa vlastného presvedčenia rodičov alebo poručníkov.”

Obsahom práva na slobodu myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery je aj právo “zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru “. Toto právo v podobe “forum internum” má “absolútny charakter” (povahu), pretože nikoho nemožno nútiť, aby zmenil svoje náboženské vyznanie alebo vieru, prípadne aby mal určité náboženské vyznanie alebo vieru. Takáto povinnosť nevyplýva ani zo štátnoobčianskeho zväzku občana k Slovenskej republike (čl. 1 ústavy uvádza, že “Slovenská republika sa neviaže na nijakú ideológiu alebo náboženstvo”) a ani žiadny iný právny predpis Slovenskej republiky neukladá jej občanom, aby mali (vyznávali) určité náboženské presvedčenie alebo vieru, alebo aby svoje náboženské vyznanie alebo vieru zmenili.

Článok 24 ústavy vo svojom odseku 2 však špecifikuje vonkajšie prejavy náboženského vyznania alebo viery formou “bohoslužby, náboženského úkonu zachovaním obradov alebo účasťou na vyučovaní náboženstva”. Podobne ako v prípadoch slobody myslenia, svedomia, náboženského vyznania alebo viery ani k verejným prejavom svojho zmýšľania v označenom význame nesmie byť nikto nútený.

Verejné prejavy myslenia, svedomia, náboženského vyznania alebo viery (forum externum však podľa Ústavy Slovenskej republiky ( a na rozdiel od ich podoby “forum internum”) nepoužívajú absolútnu voľnosť svojho prejavu ich nositeľov.

Záver

Slobodu svedomia však možno obmedziť v zmysle čl. 24 ods. 4, ak ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných. Právom iných je aj právo na interrupciu. Sloboda svedomia preto nemôže byť nadradená nad právom na interrupciu. Lekár má právo vysloviť svoju výhradu svedomia k interrupcii, zdravotnícke zariadenie je však povinné toto právo pacientovi reálne zabezpečiť.

Jozef Vozár

"Vy sama, /sám/ ste jediná osoba, ktorá vás nikdy neopustí."
G. Carleová

Späť na úvodnú stránku bulletínu EMPATIA č.2/2000