Reagujem na tému Juraja Furdu “Ako reagovať na traumu znásilnenia,”nakoľko som v poslednom období pracovala s takýmito klientami. Menovite chcem opísať traumu klientky, ktorú terapeuticky ošetrujem v poradni približne 1O rokov. Zisťujem, že karma tejto klientky je značne nepriaznivá, a je mi záhadou, kde pozbiera silu na prežitie počas veľmi vážnych kríz vo svojom živote.

Jurajov článok bol veľmi dobrý, lebo som mohla konfrontovať svoje postupy pri práci so znásilnenou ženou a potvrdili mi správny smer terapie.

Myslím, že je rozhodujúce povedať, že osobne poznám násilníka viac ako 2O rokov, nie však profesionálne.

V krátkosti z anamnézy obete: Jedná sa o 48 ročnú rozvedenú ženu, so sporadickým sexuálnym životom. Jej partner je ženatý, bezdetný človek, žijúci s ťažko chorou manželkou. Tento priateľský vzťah pretrváva asi 5 rokov a je dosť verejný. Ide o viac-menej bezproblémový vzťah. Niekoľko informácií o násilníkovi – z výpovede klientky. Násilia sa dopustil človek, ktorého klientka dobre pozná. Votrel sa do jej blízkosti za účelom ukázať jej ako ostrihať jablone a uviazať konáre, aby mala dosť úrody. Syn násilníka a dcéra obete pracujú na jednom pracovisku. Násilník je ženatý človek, žijúci v nefunkčnom manželskom vzťahu /to dodávam ja/. Vzťah klientky a násilníka bol po inkriminovaný večer na báze “Dobrý deň!”

Priebeh násilia: Z debaty okolo pestovania zeleniny a ovocia sa na ňu vrhol. Trhal z nej šaty, ale nakoniec sa mu to nepodarilo. Pohybmi prislúchajúce sexuálnemu aktu a so snahou ju obnažiť dospel /za “večnosť” – ako klientka tvrdí/ k erekcii a potom sa z nej zvalil na bok, v tom momente vedela ujsť. Behom cez kukuričné pole, večer, stratila orientáciu. Okolo polnoci, šokovaná a vydesená sa dostala domov. Celú noc preplakala, všetko zo seba zahodila a kefkou sa pokúsila zmyť špinu, ktorú na sebe cítila a ešte cíti. /Veľmi dlho cítila odporný pach násilníka/. Na druhý deň ma okamžite vyhľadala. Ruky a nohy mala dosekané kukuričnými listami, modré koleno, pretože pri tom behu spadla. Psychicky na dne. Jednanie chaotické, na jednej strane iracionálne pocity, túžba zabiť násilníka, na druhej strane suicidálne pohnútky, kastračné myšlienky, sebaobviňovanie a pod.

Terapia začala vlastne silnou emočnou abstrakciou. Cítila som, že klientka potrebuje ochranu, podporu a pomoc. Obeť sa rozhodla informovať o tom len mňa.

Ako adekvátny spôsob reagovania som si zvolila “... čo s tým urobíme?” Aby bolo jasné, že som s ňou a naplno môže so mnou počítať!

Často som zdôraznila, že dôležitú rolu v spracovaní tejto udalosti hrá čas. Stretnutia sa konali každý druhý deň. Zároveň som aplikovala intenzívnu podpornú terapiu. Napr. Žiadnu chybu neurobila! Nie je vinná! Pozor na stratu energie, pocity úzkosti vyvolané sebaobviňovaním! Spracovávanie strachu z budúcej sexuálnej aktivity /partner nesmie vedieť o zažitej traume/. Strach z prezradenia a následnej straty... Pri každom stretnutí som viedla klientku k opakovaniu formulky – “nebola to moja vina!” On je vinník, on je násilník! Po mesiaci intenzívnej terapie obeť už hovorí aj o iných problémoch, ako o tých, ktoré sa bezprostredne alebo sprostredkovane týkajú znásilnenia. Mám pocit, že klientka obnovuje kontrolu nad svojím životom. Emočná vzdialenosť od traumy sa pomaly zväčšuje. Dúfam, že ideme správnou cestou. Som však presvedčená, že stopy akýchkoľvek násilností nechávajú na duši človeka citeľné jazvy. My sme tu však na to, aby sme ich spolu s klientami obrusovali.

PaedDr. K. Tabačeková
ÚP CPPS Levice

Späť na úvodnú stránku bulletínu EMPATIA č.3/2000