Hovoriť o ľudských právach znamená hovoriť o dôstojnosti človeka. Presadzovanie a ochrana ľudských práv dôstojnosť človeka utvárajú a upevňujú, ich porušovanie ju deštruuje. Pokiaľ teda vychádzame z koncepcie prirodzených práv, je v nej mlčky obsiahnutý aj predpoklad prirodzenej, či vrodenej ľudskej dôstojnosti. Podľa Johna Finnisa toto “pevné jadro ľudskej dôstojnosti” predstavuje “ doslova nezmernú hodnotu ľudskej osobnosti vo všetkých jej základných aspektoch.” (Natural Law and Natural Rights, Oxford 1986, s. 225)

Politické idey však majú svoje dejiny. Aristoteles ešte nepozná pojem “ľudskej dôstojnosti”. Zaviedol pojem “prirodzene urodzeného človeka” ako protiklad “prirodzeného otroka.” (Politika I/6)

To je však práve to, proti čomu po vyše dvoch tisíc rokoch v novom historickom kontexte vášnivo protestuje Thomas Paine. Podľa neho - a v duchu vtedy výsostne revolučnej prirodzenoprávnej koncepcie ľudských práv - “prirodzene urodzeným” je predsa každý človek a aristokracia si túto jeho prirodzenosť neoprávnene, umelo vyhradila pre seba: “Umelý ŠĽACHTIC sa pred prirodzeným ŠĽACHTICOM scvrkáva na trpaslíka” (“The artificial NOBLE shrinks into a dwarf before the NOBLE of Nature”). (Práva človeka, Bratislava 1959, s. 62)

Nie som expertom na dejiny politických ideí. Domnievam sa však, že je to práve tento historický kontext vzniku občianskej spoločnosti, predznamenaného francúzskou Deklaráciou práv človeka a občana a americkým Vyhlásením nezávislosti, ktorý zaviedol do obehu pojem ľudskej dôstojnosti. Je to nový občan, ktorý sa práve touto transformáciou bývalého poddaného na “prirodzeného šľachtica” stáva predstaviteľom a nositeľom “prirodzenej dôstojnosti človeka” (“the natural dignity of man”) - presne v tom zmysle, ako tento pojem po prvý a jediný raz použil vo svojom slávnom diele Thomas Paine (tamže, s. 47). Napísal tam:

“Keď uvažujem o prirodzenej dôstojnosti človeka, keď si uvedomujem jeho čestné a krásne poslanie (pretože príroda nebola ku mne dosť láskavá a neotupila moje city), poburuje ma snaha vládnuť nad ľuďmi násilím a klamom, ako keby boli všetci ľudia darebáci a blázni, a sotva sa môžem ubrániť odporu k tým, ktorí sa dajú takto klamať”.

Pred ním sa s pojmom ľudskej dôstojnosti môžeme okrajovo stretnúť, napríklad, už v Spoločenskej zmluve Jeana Jacquesa Rousseaua, podľa ktorého je neoddeliteľnou súčasťou ľudskej prirodzenosti a preto sa jej nemožno zriecť (Du Contrat social, 1762, I/4). Lebo, píše Rousseau,“vzdať sa svojej slobody znamená vzdať sa svojej ľudskej dôstojnosti, ľudských práv, ba aj povinností. Ak sa niekto všetkého vzdal, za to ho ničím nemožno odškodniť. Také vzdanie sa je nezlučiteľné s ľudskou prirodzenosťou a odňať človeku všetku slobodnú vôľu znamená odňať všetku mravnú cenu jeho činom.”

To, čo títo novovekí myslitelia začali označovať ako prirodzenú dôstojnosť človeka, ma svoj pendant v modernej psychológii, zaoberajúcej sa psychickou podstatou ľudského Ja. Podľa Virginie Satir ju tvorí sebaúcta, ako samotný psychický základ dôstojnosti človeka.

Virginia Satir, Kniha o rodině, Praha 1994

Integrita, poctivosť, zodpovednosť, súcitenie, láska a kompetencia – to všetko sa prejavuje u ľudí, ktorých sebaúcta je vysoká. Cítime, že na nás záleží, že svet je lepším miestom, pretože tu sme my. Máme vieru vo vlastné schopnosti. Vieme požiadať niekoho o pomoc, ale veríme, že sa vieme sami rozhodovať a sme si napokon svojim najlepším zdrojom. Vedomí si svojej ceny, sme ochotní vidieť a rešpektovať hodnotu iných. Vyžaruje z nás dôvera a nádej. Svoje city neobmedzujeme nijakými pravidlami. Vieme tiež, že nemusíme vždy konať na základe svojich citov. Máme možnosť voľby. Svojou inteligenciou ovládame svoje konanie. Vyžaruje z nás dôvera a nádej. (28)

Keď ľudia sami seba hodnotia nízko, očakávajú, že ich iní budú podvádzať, utláčať a podceňovať. To je najlepší spôsob, ako sa stať obeťou. Očakávajú to najhoršie, tým to na seba privolávajú a obyčajne sa im to aj dostane. V obrane sa schovávajú za múr nedôvery a dostávajú sa do hrozného stavu opustenosti a izolácie. Oddelení od druhých ľudí upadajú do apatie a ľahostajnosti k sebe i k svojmu okoliu. Nedokážu jasne vidieť, počuť a myslieť a preto majú sklon k ponižovaniu a podceňovaniu iných. Takí ľudia si tvoria obrovské psychologické bariéry, za ktoré sa skrývajú, a potom sa bránia tým, že ich popierajú. (28-29)

Virginia Satirová, Moja deklarácia sebaúcty (tamže)

Ja som ja.

Na celom svete niet nikoho, kto by bol úplne taký istý ako ja. Sú ľudia v niečom mne podobní, ale nikto sa mi úplne nepodobá. Preto všetko, čo zo mňa pochádza, je naozaj moje, lebo len ja sama som si to vybrala.

Vlastním sa celá: svoje telo a všetko, čo vykonáva; svoju myseľ a všetky jej myšlienky a predstavy; svoje oči a obrazy všetkého, čo vidia; svoje city, nech už sú akékoľvek: hnev, radosť, pocit márnosti, lásku, sklamanie, vzrušenie; svoje ústa so všetkými slovami, ktoré z nich vychádzajú, zdvorilé, vľúdne či hrubé, správne či nesprávne; svoj hlas, rázny či mierny; a všetky svoje činy, či už voči ostatným, alebo voči sebe samej.

Vlastním svoju fantáziu, svoje sny, svoje nádeje, svoje obavy.

Vlastním všetky svoje víťazstvá a úspechy, všetky svoje prehry a chyby. Vlastním sa celá, preto sa môžem sama so sebou dôverne oboznámiť. Tým môžem aj sama seba ľúbiť a byť k sebe v každom ohľade priateľská. Potom umožním celej svojej bytosti pracovať pre svoje dobro.

Viem, že sú vo mne veci, ktoré ma mätú a iné, ktoré nepoznám. Ale pokiaľ som svojim priateľom a mám sa rada, môžem smelo a s nádejou hľadať riešenie týchto neznámych vecí a cesty k lepšiemu poznaniu seba samotnej.

Nech už vyzerám a pôsobím akokoľvek, nech hovorím a robím hocičo a čokoľvek v danej chvíli myslím a cítim, som to ja. To je autentické a ukazuje to, kde sa v tejto chvíli nachádzam.

Keď neskôr posudzujem, ako som vyzerala a pôsobila, čo som povedala a urobila a ako som myslela a cítila, môže sa ukázať, že niečo bolo nevhodné. Môžem odvrhnúť nevhodné, podržať, čo sa osvedčilo a zavrhnuté nahradiť niečom novým.

Vidím, počujem, cítim, myslím, hovorím a konám. Mám nástroje na prežitie, na zblíženie s inými, na tvorivosť, na nájdenie zmyslu a poriadku vo svete ľudí a vecí, ktorý je mimo mňa.

Vlastním sa, a preto môžem sama seba aj ovládať.

Ja som ja a je mi dobre. (33)

Avšak ani v jednom z oboch menovaných historických dokumentov - teda ani vo francúzskej, ani v americkej deklarácii - pojem ľudskej dôstojnosti ešte nefiguruje. Zlatý vek jeho hustej frekventovanosti vtedy ešte len mal nastať.

Najvýraznejšie sa prejavoval na americkom kontinente v desaťročiach, nasledujúcich po revolúcii. Hnacou silou transformácie americkej spoločnosti bola vtedy idea občianskej rovnosti. “Rovnosť spočívala v srdci republikánstva”, napísal Gordon S. Wood. “Republikánske občianstvo znamenalo rovnosť” (The Radicalism of the American Revolution, New York 1993, p. 233).

Až táto realizácia nového štátneho spoločenstva občianskej rovnosti začína dávať plný, demokratický zmysel aj samotnej idei ľudskej dôstojnosti. Dôstojnosť človeka sa prejavuje predovšetkým ako jeho dôstojný život, ako jeho život v dôstojnosti. Preto iba keď je človek uznaný za rovného, plnoprávneho občana, môže nadobudnúť aj plnohodnotný a reálny status dôstojnej ľudskej bytosti. Na rozdiel od modernej psychológie, ktorá kladie dôraz na vnútornú, psychickú a duchovnú dôstojnosť človeka za každých podmienok, politická idea ľudskej dôstojnosti sa týka hlavne tohto jej vonkajšieho, spoločenského prejavu, jej uznania inými ľuďmi a spoločenstvom ako celkom. V tomto zmysle sa jej základom v moderných dejinách ľudstva stáva demokratická občianska dôstojnosť.

Bolo to práve v uvedenom období, kedy Herman Melville vo svojom slávnom diele Moby Dick (1851), u nás známe pod názvom Biela veľryba, velebí túto “demokratickú dôstojnosť” (“democratic dignity”), zrodenú “duchom rovnosti” (“Spirit of Equality”). Touto “demokratickou dôstojnosťou” po prvý krát v dejinách vládne dokonca aj “ruka pracujúca krompáčom či zatĺkajúca klince” (“the arm that wields a pick or drives a spike”)( Moby Dick, New York 1967, pp. 104-105).

Na druhom konci sveta sa čoskoro na to, začiatkom tohto storočia usiloval prebudiť utláčaných a ponižovaných Indov k vedomiu svojej ľudskej dôstojnosti veľký indický mysliteľ Rabindranáth Thákur.

Rabindranath Tagore, Towards Universal Man (Hľadanie svetoobčana), Asia Publishing House, Alahabad 1967

Podľa povesti, istý človek prišiel celý uplakaný k Pánu a riekol: “Pane, ako je to možné, že všetky bytosti sa ma snažia zožrať?” Pán odpovedal: “Čo robiť, syn môj? Keď tak na teba pozerám, aj ja by som to rád.”

Ani Boh nedokáže zabezpečiť, aby spravodlivosť vždy slúžila slabým a nezaslúžilým. Ak by sa ten človek urobil nestráviteľným pre iné papule, bol by menej šťavnatý aj pre svojho Pána. Bohovia ozaj požierajú slabých!

Učte ich, aby boli silní a aby sa sami bránili, lebo to je jediná správna cesta. (123-125)

Čítal som kdesi o rybe , ktorú držali v sklenenej nádobe. Veľa krát si poudierala hlavu o stenu nádoby, až napokon pochopila, že sklo nie je voda. Keď ju potom vpustili do veľkej nádrže, nikdy nenabrala odvahu presvedčiť sa, že voda nie je sklo; naďalej plávala v malých kruhoch dookola. Tak ako u tejto ryby, aj v nás je zakorenený strach, že si narazíme hlavu a nemáme odvahu plávať slobodne, aj keď je to naprosto bezpečné.

Najdôležitejšie pre človeka je vedieť, že sebaúcta znamená mužnosť. Krajina, v ktorej je táto pravda potlačená vrstvou náboženských predsudkov a rituálov; kde má človek zviazané roky a nohy predpismi správania, nepripúšťajúcimi najmenšiu odchýlku; a kde si vlastnými rukami zahatáva cestu zo strachu, že by ho zaviedla príliš ďaleko; takáto krajina učí zaznávať ľudskosť v mene viery a predstavuje najväčšiu továreň sveta na výrobu otrokov.

Naši vládcovia nám vravia s biblickou vážnosťou: “Ste nezodpovední. Robili by ste chyby. Preto vám nemožno zveriť moc.”

Odpovedáme: “Robiť chyby nie je natoľko strašné, ako nemať sebaúctu. Iba sloboda robiť chyby vedie k slobode poznať pravdu. Radšej budeme robiť chyby než pasívne spieť k bezchybnosti.” (178)

Koho naučili chodiť so sklopenými očami, sa nebude pohybovať isto, keď oči otvorí dokorán. Rodený otrok, ktorý vie iba položiť život za svojho pána, sa nevie oddať svojej vlastnej spravodlivej veci tak, ako keby bol sám sebe pánom. (190)

V deväťdesiatych rokoch minulého storočia, kedy anglicky vzdelaná India úpenlivo prosila o politické práva, snažil som sa svojim krajanom vysvetliť, že človek nesmie prosiť o svoje práva, že si ich musí vytvoriť sám pre seba. Človek žije podľa svoje vnútornej prirodzenosti a tam je sám sebe pánom. Závisieť od toho, čo získame zvonku znamená narúšať svoje pravé Ja. Odopieranie našich politických práv bolo vskutku menej mrzké ako hanebné bremeno našich prosieb a petícií. (254)

V tomto duchu rozvíjaná idea ľudskej dôstojnosti bola po memente Druhej svetovej vojne napokon zakotvená v Charte OSN, a to ako súčasť jej východiska: :vyhlásiť znovu svoju vieru v základné ľudské práva, v dôstojnosť a hodnotu ľudskej osobnosti, v rovnaké práva mužov a žien i veľkých a malých národov” (Preambula, podčiarkol M.K.).

Odtiaľto prešla potom prakticky do všetkých základných medzinárodných listín ľudských práv, počnúc ich Všeobecnou deklaráciou (1948). Prešla tam však už vo svojej historicky zafixovanej jednote s rovnosťou, ako rovnosť v dôstojnosti, o ktorej hovorí jej Článok 1: “Všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti a právach. (podčiarkol M.K.) Sú obdarení rozumom a svedomím a mali by sa k sebe správať v duchu bratstva.”

Práve tento prvý článok Všeobecnej deklarácie ľudských práv je považovaný za základ celého dokumentu a v tomto zmysle aj celej modernej koncepcie ľudských práv. Túto koncepciu zaujímavých spôsobom zo svojho hľadiska dopĺňa a podporuje aj moderná psychológia.

Už citovaná Virginia Satir sa k tomu vyjadruje takto:

Virginia Satir, Kniha o rodině, Praha 1994

Ľudia boli vedení k láske k druhým, namiesto k sebe. To má za následok ponižovanie seba. Je tiež otázka, ako môže niekto milovať iných, keď nemiluje seba. Máme veľa dôkazov, že láska k sebe umožňuje milovať druhých. Sebaúcta a sebectvo nie sú jedno a to isté.

Sebectvo je formou nadradenosti, kedy dávame najavo čosi ako “ja som lepší ako ty”. Láska k sebe je hodnotiaci údaj. Keď si cením seba, môžem ostatných milovať ako rovnako cenných. Ak nemám seba rád, môžem pociťovať voči iným závisť alebo strach. (35)

Dobré ľudské vzťahy a láskavé správanie pramenia z ľudí, majúcich vysoký stupeň sebahodnotenia. Jednoducho povedané, ľudia milujúci a ceniaci si sami seba sú schopní milovať a vážiť si iných a správať sa primerane k okolnostiam. Vedomie vlastnej hodnoty je cestou k plnšiemu ľudstvu, zdraviu a šťastiu, k nadviazaniu a udržaniu vzťahu a k vhodnému, účinnému a zodpovednému správaniu.

Ak sa má človek rád, nebude robiť nič, čo by urážalo, ponižovalo, pokorovalo, alebo inak ničilo jeho samého či iné osoby, ani na ne nebude zvaľovať zodpovednosť za svoje činy. Napríklad ľudia, ktorí o seba dbajú, si nebudú škodiť zneužívaním alkoholu, drog, alebo tabaku, ani sa nenechajú fyzicky či citovo zneužívať. Ľudia, ktorými na sebe záleží, nebudú svoje vzťahy k iným znesväcovať násilím.

Tí, čo sa nemilujú, sa ľahko môžu stať nástrojom nenávisti a deštrukcie v rukách nesvedomitých ľudí. V podstate sa vzdávajú svojej sily, čo často vedie k citovému zotročeniu. Príkladom toho je neustále ponížené správanie. (36-37)

Ľudia nemusia čakať na objavenie svojej vnútornej hodnoty až do neskorého veku. Aj bez vonkajších známok úspechu leží zmysel a hodnoty života v samotnom strede ľudskej existencie. Keď si vieme vážiť život, môžeme zakúsiť svoje vlastné duchovné povzbudenie.

Prvým krokom je vysoká sebaúcta. Je to postoj, ktorý môžeme získať v každom veku a potrebujeme ho zvlášť vo svojich neskorých rokoch. Vysoká sebaúcta nám napríklad umožňuje ďalej odkrývať naše nenačaté zdroje. Lákajú nás ešte staré sny, môžeme ich teraz uskutočniť, alebo si vysniť ďalšie. Obmedzuje nás len naša schopnosť sniť a energia k ich naplneniu. (318)

Zatiaľ nikde nejestvovala spoločnosť, ktorej prioritou a ústrednou hodnotou by bola dôstojnosť všetkých ľudí. My, ktorí žijeme v súčasnej dobe, sme prví, čo sa o to vôbec pokúšajú. Budúcnosť nášho sveta musí byť založená na čo najvyššej miere sebavedomia všetkých krajín. (334-335)

Verím, že kvalita ľudskej energie spočíva v hodnote, ktorú spoločnosť pričíta jednotlivcovi, a v hodnote, ktorú si jednotlivci pričítajú sami sebe. Silní, kongruentní, životaschopní ľudia si dokážu poradiť tvorivým, realistickým a čestným spôsobom so všetkým, čo im život prináša… Tieto vlastnosti môže získať každý. Tým sa stáva mier dostupný nám všetkým , pokiaľ zmeníme svoje vedomie a svoje myslenie. Takouto zmenou budeme môcť vytvoriť sociálne a politicky taký svet, ktorý bude slúžiť potrebám všetkých ľudí, rešpektovať odlišnosť a vytvárať zväzky, založené na rovnosti. (335)

Keď získame pocit rovnoprávnosti so všetkými ďalšími ľudskými bytosťami, pomôže nám to tiež žiť v súlade s našou vyššou prirodzenosťou. Najväčšou prekážkou kontaktu s našou vyššou prirodzenosťou môžu byť dlhé dejiny našej pánovitosti a submisívnosti. Taký druh života vyžadoval našu rozpoltenosť a prevahu negatívnych foriem moci nad životom lásky a úcty k nášmu a cudziemu duchovnému ja… Verím, že cesta k nášmu vyššiemu ja vedie vývojom vysokej sebaúcty…

Niekomu sa môže zdať, že dúfať, že každý na svete sa môže vysokému sebahodnoteniu naučiť, je prehnané. Iní môže zakladať svoje námietky na tom, že súčasné ľudské správanie sa reprezentuje ľudskú prirodzenosť. S tým nesúhlasím. Ľudské správanie sa reprezentuje do značnej miery to, k čomu boli ľudia vedení, čo sa naučili a aké mali vzory, a nie ľudský potenciál. Musíme zmeniť svoju vnímavosť a tiež dôveru v ľudské možnosti…

Sme pri zrode ďalšej revolúcie v dejinách ľudstva. Nikdy doteraz nebolo toľko ľudí tak veľmi zastrašených a znepokojených stavom ľudstva. Súčasne sa však všade na svete objavuje mnoho ložísk tvorivej energie. Zdá sa, že hlavné volanie je po väčšom pocite sebaúcty jednotlivca, po poctivejšom a láskavejšom vzťahu k iným a po vytváraní vhodného prostredia.

Myslím, že začíname vidieť koniec ľudstva pestujúceho násilné, diktátorské, poslušenské a stereotypné vzťahy k sebe navzájom. Začíname vytvárať vzťah spolupráce, voľby, posilňujúceho vodcovstva a skutočného chápanie toho, ako byť plne ľudskou bytosťou. (343-344)

Všeobecná deklarácia ľudských práv - vrátane svojho prvého článku - nebola konštatovaním reálneho stavu sveta, ale slávnostnou proklamáciou úsilia progresívnej časti ľudstva, jeho normou. Koncepciou univerzálnych ľudských práv, za ktorými stojí autorita prvej celosvetovej organizácie ľudstva a ňou garantovaného medzinárodného práva, dostáva idea ľudskej dôstojnosti nový rozmer. Nielen v tom zmysle, že sa tým aj sama stáva univerzálnou, ale aj v tom zmysle, že sa tým vytvoril aj univerzálny mechanizmus jej uplatňovania a ochrany. Howard a Donnelly o tom napísali: “Ale zatiaľ čo boj za zabezpečenie života v dôstojnosti je zrejme taký starý ako ľudská spoločnosť samotná, spoliehanie sa na ľudské práva ako na mechanizmus realizácie tejto dôstojnosti je pomerne nedávnou záležitosťou” (Jack Donnelly and Rhoda E. Howard, eds., International Handbook of Human Rights, New York 1987, p. 1).

Tak ľudská dôstojnosť, ako aj občianska rovnosť, predpokladajú nezávislosť. V pôvodnom Jeffersonovom poňatí sa Vyhlásenie nezávislosti malo vzťahovať nielen na americké spoločenstvo ako na celok, ale aj na každého kolonistu - ba každého človeka - zvlášť. “Všetci ľudia sú stvorení slobodní a nezávislí” (“All men are created free and independent”), napísal vo svojom návrhu. Ľudia sú si rovní vtedy, kedy jeden nezávisí od vôle druhého: základom tejto nezávislosti je sloboda a súkromné vlastníctvo. Ľudia sú dôstojnými ľudskými bytosťami, keď môžu byť sami sebou a zachovať si tak integritu svojej osobnosti.

“Jednotlivci môžu byť iba sami sebou - t.j. mať >dôstojnosť< bytosti >zodpovedného činiteľa< - ak nie sú prinútení žiť svoje životy v prospech druhých, ale umožní a pomáha sa im vytvoriť si identitu, pretrvávajúcu >po celý ich život<” (John Finnis, ibid., p.272).

Dostávame sa tu k ďalšiemu rozmeru dôstojnosti človeka - k ľudskej identite. Ukazuje sa, že človek nevystačí ani s rovnosťou v dôstojnosti in abstracto, a že táto jeho dôstojnosť musí byť zároveň zakotvená aj v jeho ľudskej identite.

Pravdaže, aj dejiny ideí sa riadia princípom: First Things First! (Najskôr to najdôležitejšie!). Najprv bolo treba vybojovať boj s univerzálnou politickou a sociálnou nerovnosťou, vydeľujúcou z ľudstva jeho vopred dané privilegované vrstvy a skupiny. Bol to onen boj za Melvillovu “demokratickú dôstojnosť”, rovnakú pre všetkých ľudí. V niektorých častiach sveta sa odohral iba nedávno a v niektorých sa ešte odohráva.

Sara M. Evans and Harry C. Boyte, Free Spaces. The Sources of Democratic Change in America, Chicago Press 1992

Martin Luther King Jr. vyrástol v rodine profesionálneho farára v Atlante, v meste najväčšej a najviac prospievajúcej strednej triedy Černochov na Juhu Ameriky. Jeho otec bol farárom v prestížnom Ebenezer Baptist Church, dlho pracoval v prospech čiernych v meste a veril v potrebu postaviť sa bielym, keď bolo treba obhájiť svoju dôstojnosť. Raz, keď bol Martin ešte dieťa, policajt zastavil auto, riadené jeho otcom. “Chlapče, ukáž mi svoj vodičák”, rozkázal policajt drsne. “Vidíte toto dieťa?”, spýtal sa King a ukázal na Martina Luthera. “To je chlapec. Ja som muž. Som reverend King.” “Keď sa postavím,” povedal otec King svojmu synovi, “chcem aby každý vedel, že tu stojí muž. Nikto z teba nemôže urobiť otroka, ak sa nesprávaš ako otrok.” (53)

V piatok ráno, 2. decembra 1955, došlo k udalosti, ktorá utužila celé spoločenstvo a ukázala sa byť vhodnou príležitosťou na overenie jedného z najkrikľavejších ustanovení . Zákon od čiernych požadoval, aby sedeli v zadnej časti autobusu, aj keď predné sedadlá boli prázdne a aby uvolnili svoje sedadlá bielym bez ohľadu na vek či stav čierneho cestujúceho. Vodiči autobusov boli známi svojou surovosťou a vulgárnosťou zaobchádzania s čiernymi cestujúcimi, tvoriacimi vyše 70% ich klientely. Bieli vodiči – a všetci boli bieli – obvykle hovorili čiernym cestujúcim “negri”, “opice”, “čierne kravy” a pod. A zvlášť sa sústreďovali na ponižovanie čiernych žien.

V to ráno Rosa Parksová, krajčírska pomocnica z dielne v centre mesta, nastúpila do autobusu a sadla si. Po práci chodila po nákupoch a nohy ju pálili. Keď vodič autobusu nariadil pani Parksovej, aby uvoľnila miesto bielemu mužovi, jednoducho odmietla. “Pani Parksová si vzdychla,” spomína Oates. “Myslela na to, ako strávite celý život pripravujúc pohodlie pre bielych. Žijete iba pre ich blahobyt a oni vás ani nepovažujú za ľudskú bytosť. Dobre, nech prídu policajti. Ani sa nepohla.” Za zjavne spontánnym činom Rose Parksovej bola však dlhodobá angažovanosť – navštevovala Highlanderskú ľudovú školu, tradičnú inštitúciu aktivistov Juhu a jej rodičia boli tiež aktivisti boja proti segregácii. Navyše, akt jej vzdoru prišiel vo chvíli zlievania sa mnohých prúdov: rastúca nespokojnosť čiernych, vznik novej a sebavedomej generácie čiernych vodcov, narastajúce ťažkosti so segregáciou, hospodárske a sociálne zmeny, ktoré posilnili možnosti nezávislej a mocnej organizovanosti čiernych. Toto všetko vytvorilo historickú udalosť. “Keď si mamka Parksová sadla, celý svet vyskočil”, znejú slová protestného songu, pripomínajúceho tento deň.

Polícia ju zatvorila za porušenie segregačných predpisov – čo bolo prvé uväznenie podľa týchto predpisov. Čierny aktivista E.D. Nixon bol presvedčený, že toto je dlho očakávaná príležitosť. “Môžeme s tým ísť k Najvyššiemu súdu”, tvrdil “a zároveň bojkotovať autobusovú linku.” Mnohí farári v ten piatok poobede nabádali ľudí , aby na protest necestovali autobusmi. Keď sa sudca dopustil tej chyby, že uznal pani Parksovú vinnú z porušenia nariadenia a udelil jej peňažný trest 14 USD plus trovy konania, odmietla zaplatiť. Reverendi utvorili Mongomerské združenie za zlepšenie pomerov a Martina Luthera Kinga Jr. zvolili –napriek jeho mladosti - za predsedu.

Bojkot bol úspešný. Autobusy South Jackson Line v celej čiernej štvrti mesta boli prázdne; tlupy mladých zo štátu Alabama, študenti zo všetkých černošských škôl mesta, stáli na autobusových zastávkach, spievali a povzbudzovali sa. Na túto noc zvolalo Združenie svoje prvé masové zhromaždenie a Holt Street Church bol preplnený dlho pred jeho začiatkom.

“Sme tu”, povedal King vo svojom prejave, “lebo sme predovšetkým americkí občania a sme rozhodnutí chápať svoje občianstvo v jeho plnom zmysle.. Ak sa mýlime, mýli sa Najvyšší súd tejto krajiny. Ak sa mýlime, mýli sa všemohúci Boh. Ak sa mýlime, Ježiš Nazaretský bol iba utopický vizionár, ktorý nikdy nezostúpil na zem. Ak sa mýlime, spravodlivosť je lož.” “Ak protestujeme vášnivo, a predsa dôstojne a s kresťanskou láskou, v historických knihách, napísaných v budúcnosti, bude stáť:>Tu žila rasa ľudí, čiernych ľudí, ľudí s mravnou odvahou postaviť sa za svoje práva. A tým vliali nový zmysel do žíl histórie a civilizácie<”.

Prvým víťazstvom v tomto boji za “rovnosť v dôstojnosti a právach” čiernych ľudí, bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu, ktorým potvrdil protiústavnosť autobusových zákonov.” (56-61)

Heroický boj proti rasovej segregácii v USA, zahájený sedem rokov po prijatí Všeobecnej deklarácie ľudských práv, uviedol do pohybu obrovskú masu amerických Černochov. Ich neohrozeným, všeobecne uznaným vodcom sa stal Martin Luther King Jr. Nebol to boj ľahký. King ho musel viesť proti zakoreneným predsudkom bielej Ameriky; bolo treba ju doviesť k presvedčeniu, že bývalý čierni otroci sú bývalým bielym pánom rovní v dôstojnosti a právach.

Od vzbury Rosy Parksovej uplynulo osem rokov nepretržitých bojov proti rasovej segregácii, kým prezident John F. Kennedy predložil 11. júna 1963 Kongresu návrh zákona, zaručujúceho “taký druh rovného zaobchádzania, ktorý by sme chceli aj sami pre seba.” V Kongrese sa schyľovalo k búrke a černošskí aktivisti zvolali masový pochod do Washingtonu na podporu svojich požiadaviek. 28. augusta 1963 sa pred Lincolnovým pamätníkom vo Washingtone zišlo vyše štvrť milióna ľudí, ku ktorým mal prejav aj Martin Luther King Jr. Keď si už chcel sadnúť, slávna soulova speváčka Mahalia Jackson zakričala: “Povedz im o svojom sne, Martin! Povedz im sen!” King zaimprovizoval, a tak vzniklo jeho slávne historické posolstvo o občianskych právach v Amerike.

Martin Luther King Jr., Mám taký sen (I Have a Dream) In: Melvin I. Urofsky, ed., Basic Readings in U.S. Democracy, USIA Washington D.C. 1994, s.228-229.

Pred sto rokmi veľký Američan, v symbolickom tieni ktorého tu stojíme, podpísal Vyhlásenie nezávislosti. Tento závažný dokument sa stal veľkou pochodňou nádeje pre milióny čiernych otrokov, spaľovaných zničujúcou nespravodlivosťou. Prišlo to ako radostný úsvit po dlhej noci ich podrobenosti.

Ale sto rokov ubehlo a Černosi ešte stále nie sú slobodní; sto rokov ubehlo a Černosi sú kruto mrzačený okovami segregácie a reťazami diskriminácie; sto rokov ubehlo a Černosi žijú na osamotenom ostrove biedy uprostred oceánu hojnosti; sto rokov ubehlo a Černosi stále chradnú na okraji americkej spoločnosti a nachádzajú sa vo vyhnanstve vo svojej vlastnej krajine.

Keď architekti našej republiky napísali vznešené slová americkej Ústavy a Vyhlásenia nezávislosti, podpísali tým zmenku, ktorej dedičom sa stal každý Američan. Táto zmenka sľubovala, že všetci ľudia, áno, práve tak čierni ako bieli, majú zaručené neodcudziteľné právo na život, slobodu a sledovanie šťastia.

Nechcite, aby sme uspokojovali náš smäd po slobode tým, že budeme piť z pohára zatrpknutosti a nenávisti. Musíme trvalo viesť náš zápas na vysokej úrovni dôstojnosti a disciplíny. Nesmieme dopustiť, aby náš oslobodzujúci protest upadol na úroveň fyzického násilia.

Sú takí čo sa pýtajú obhajcov našich občianskych práv: Kedy už budete spokojní? Nesmieme sa uspokojiť dovtedy, kým Černoch bude obeťou nevýslovných hororov policajnej brutality.

Nesmieme sa uspokojiť dovtedy, kým naše telá, unavené cestovaním, nebudú môcť spočinúť v moteloch pozdĺž diaľníc a v hoteloch miest.. Nesmieme sa uspokojiť dovtedy, kým černoch smie prejsť len z malého geta do veľkého.

Nesmieme sa uspokojiť dovtedy, kým sú naše deti zbavované svojej identity a

okrádané o svoju dôstojnosť nápismi: Len pre bielych! Nesmieme sa uspokojiť dovtedy, kým Černoch z Mississipi nemôže voliť a Černoch z New Yorku nemá prečo by volil. Nie. Zostávame neuspokojení a nesmieme sa uspokojiť dovtedy, kým spravodlivosť ide dolu vodou a poctivosť strháva mocný prúd.

Musím vám povedať, priatelia, že aj keď čelíme dnešným a zajtrajším ťažkostiam, ešte stále mám taký sen. Je to sen, hlboko zakorenený v americkom sne, že jedného dňa tento národ povstane a začne žiť podľa pravého zmyslu svojej Deklarácie nezávislosti, kde stojí: považujeme tieto pravdy za nezvratné, že všetci ľudia sú stvorení ako sebe rovní.

Mám taký sen, že moje štyri malé deti budú jedného dňa žiť v krajine, kde ich nebudú posudzovať podľa farby pleti, ale podľa čistoty ich charakteru. Sním o tom už teraz.

Mám taký sen, že jedného dňa aj v Alabame sa budú môcť malý čierny chlapec a čierne dievča držať za ruku s malým bielym chlapcom a bielym dievčaťom ako brat a sestra. Sním o tom už teraz!

Toto je naša nádej. Toto je viera, s ktorou sa vraciam späť na Juh.

S touto vierou dokážeme prekonať horu zúfalstva a výjsť na skalu nádeje. S touto vierou dokážeme premeniť hašterivosť nášho ľudu na nádhernú symfóniu bratstva.

S touto vierou dokážeme spolupracovať, spoločne sa modliť, bojovať, súdiť sa, stáť spolu za slobodu, vediac, že jedného dňa budeme slobodní. Bude to vtedy, keď všetky božie dietky začnú spievať starú hymnickú pieseň s novým významom jej slov: “Moja aj tvoja otčina,/ sladká slobody krajina;/ jej spievam ódy;/ v nej má môj otec rov,/ svätá zem Pútnikov;/ nech z našich kostolov/ zaznie zvon slobody” – a ak má Amerika zostať veľkou krajinou, tieto slová musia byť pravdivé.

A keď dáme slobode zazvoniť, keď bude zvon znieť z každej dediny a osady, z každého štátu a mesta, budeme vedieť urýchliť príchod dňa, kedy všetky božie dietky – čierne a biele, židia i bezverci, katolíci a protestanti – budú schopní chytiť sa za ruky a spievať slová starého černošského spirituálu: “Slobodní, slobodní, vďaka ti Bože, už sme slobodní.” (Free at last, free at last; thank Got Almighty, we are free at last) (230-232)

Ešte aj dnes v mnohých krajinách sveta prebieha boj o túto základnú “demokratickú dôstojnosť”. Donnelly a Howard jeho súčasný cieľ drsne formulujú ako “...boj všetkých mužov a žien proti všetkým vládam za to, aby sa k ním správali ako k slobodným, rovným, hmotne a fyzicky zabezpečeným osobám. To je to, čo ľudská dôstojnosť znamená a vyžaduje v dnešnej dobe. A individuálne ľudské práva Všeobecnej deklarácie a Dohovorov sú prostriedky, pomocou ktorých jednotlivci dnes vedú boj za nadobudnutie svojej dôstojnosti” (ibid., s. 26).

Za záverečný akt amerického boja proti rasovej segregácii možno považovať prijatie federálneho Zákona o občianskych právach. Bol prijatý v roku 1965 a znamenal zrovnoprávnenie farebného obyvateľstva USA aj vo všetkých rovinách občianskeho života krajiny,. Predchádzal mu slávny prejav prezidenta Lyndona B. Johnsona pred americkým Kongresom, ktorý vstúpil do dejín pod názvom The American Promise (Americký prísľub). Málokto z tých, čo počúvali tento prejav, nebol dojatý, keď Johnson citoval starý spirituál, ktorý sa stal hymnou hnutia za občianske práva, “We shall overcome!” (My to dokážeme!):

In Melvin I. Urofski, ed., Basic Readings in U.S. Democracy, USIA Washington 1994, s.237-239

Dnešný večer budem hovoriť o dôstojnosti človeka a budúcnosti demokracie.

Málokedy sme sa stretli s výzvou, ktorá by sa netýkala nášho vzostupu či nadbytku, nášho blahobytu či našej bezpečnosti, ale skôr hodnôt a cieľa a zmyslu našej milovanej vlasti.

Vec rovných práv pre amerických Černochov je tohto druhu. Aj keby sme porazili akéhokoľvek nepriateľa, aj keby sme zdvojnásobili naše bohatstvo a dobyli by sme hviezdy, ale zostali by sme v tomto ohľade pri nerovnosti, zlyhali by sme ako národ i ako krajina.

Nejestvuje černošský problém. Nejestvuje problém amerického Juhu. Nejestvuje problém amerického Severu. Je iba americký problém. A my sme sa tu dnes stretli ako Američania – nie ako demokrati či republikáni – my sme sa tu stretli ako Američania, aby sme vyriešili tento problém.

Toto je prvá krajina v dejinách sveta, ktorá bola založená s istým poslaním. Veľké slová tohto poslania doteraz znejú v každom americkom srdci, na Severe i na Juhu. “Všetci ľudia boli stvorení rovní”, “vláda so súhlasom ovládaných”, “sloboda alebo smrť”. To nie sú iba vznešené slová, to nie sú iba pusté teórie. V ich mene Američania bojovali a umierali po dve storočia a dnes stoja vôkol sveta ako strážcovia našej slobody, riskujúc svoje životy.

Tieto slová sú prísľubom pre každého občana, že sa bude podieľať na dôstojnosti človeka. Túto dôstojnosť nemožno nájsť v tom, čo človek vlastní; nemožno to nájsť v jeho moci, či v jeho postavení. V skutočnosti spočíva na jeho práve, aby sa s ním jednalo ako s človekom rovnakých šancí aké majú iní ľudia. Podľa tohto práva sa má podieľať na rovnakej slobode, môže si voliť svojich vodcov, vychovávať svoje deti a zabezpečovať svoju rodinu podľa svojich schopností a svojich zásluh ako ľudská bytosť.

Uplatňovať akýkoľvek iný spôsob – brať človeku jeho nádej kvôli jeho farbe či rase, náboženstvu či miestu narodenia – je nielen nespravodlivé, ale znamená to poprieť Ameriku a zneuctiť mŕtvych, ktorí položili životy za americkú slobodu.

Listina, ktorú vám predkladám, bude známa ako listina občianskych práv. Ale v širšom zmysle väčšia časť programu, ktorý odporúčam, je program občianskych práv. Jeho cieľom je otvoriť mesto nádeje všetkým ľuďom všetkých rás.

Lebo všetci Američania musia mať právo voliť. A my im ideme poskytnúť toto právo.

Všetci Američania majú nárok na občianstvo bez ohľadu na rasu. A ide sa im splniť tento nárok na občianstvo bez ohľadu na rasu.

Rád by som vás však upozornil a pripomenul vám, že splniť tieto nároky znamená viac než len zákonné právo. To si žiada vzdelanú myseľ a zdravé telo. To si žiada slušný domov a šancu nájsť prácu a možnosť uniknúť zo spárov biedy.

Pravdaže, krajina nemôže nikdy prosperovať z ľudí, ktorí sa nenaučili čítať a písať, ktorých telá sú poznačené hladom, ktorých choroby sú zanedbané, ktorí trávia svoje životy v beznádejnej biede.

Chceme teda otvoriť bránu príležitosti. Musíme však pomôcť všetkým našim ľudom, čiernym i bielym, aby pochopili, že musia prejsť cez túto bránu.

V jazyku klasickej kategorizácie môžeme povedať, že sa tu ešte stále pohybujeme v rovine prvej generácie ľudských práv. Ňou zabezpečovaná “demokratická dôstojnosť” či “rovnosť v dôstojnosti” nachádzajú svoje naplnenie v univerzálnej občianskej identite človeka, ako politicky rovného medzi rovnými.

S druhou generáciou ľudských práv sa ľudstvo dostalo na pôdu boja za sociálnu spravodlivosť. Prebiehal a v niektorých smeroch doteraz ešte stále prebieha ako sústredené úsilie o reinterpretáciu práv prvej generácie na kvalitatívne novej, obsahovo konkrétnejšej úrovni.

Napríklad, v prvej generácii ľudských práv stojí na prvom mieste právo na život. Občan, zrodený revolúciou, prevzal od bývalej vrchnosti právo na svoj vlastný život do svojich vlastných rúk. Bol to teda už sám osebe radikálny krok, ale v nasledujúcej generácii práv sa postupuje o nový radikálny krok ďalej. Občanovi už nestačí právo na holý život, ale chce ho mať zadefinovaný dôstojnými životnými podmienkami: právom na prácu, na osemhodinovú pracovnú dobu, na sociálne poistenie, na zabezpečenú starobu. Druhá generácia práv takto vymedzuje a zabezpečuje základné hospodárske, sociálne a kultúrne podmienky jeho života v dôstojnosti.

To, čo sa v ostatných desaťročiach tohto storočia začalo črtať ako nový trend v oblasti ľudských práv, býva všeobecne označované ako práva solidarity. Ich špecifickým prípadom sú tzv. kolektívne práva menšín. Táto tretia generácia ľudských práv je zatiaľ ešte stále otvorenou otázkou teoretických rozborov a diskusií a do medzinárodných listín sa jej nový prístup k ľudským právam presadzuje iba v sporadicky pridávaných malých dávkach.

Napriek tomu je však jej kvalitatívny posun k ďalšej konkretizácii ľudských práv nesporný. V tejto rovine sa už človek neuspokojuje s uplatňovaním práva na “holý” život, ani práva naň v dôstojných materiálnych podmienkach, ale žiada si jeho zabezpečenie vo vlastnom kultúrnom spoločenstve. Každé kultúrne spoločenstvo integruje všetkých svojich príslušníkov silou ich permanentnej vzájomnej identifikácie sa s danou kultúrou.

Ak je táto kultúra menšinová, vystupuje do popredia v identifikácii sa jej príslušníkov s ňou uplatňovanie práva na odlišnosť od väčšinovej kultúry toho širšieho spoločenstva, v rámci ktorého daná menšina existuje. Jej zdôrazňovanie práva na odlišnosť je tým razantnejšie, čím je väčšinová kultúra spoločnosti dominantnejšia a expanzívnejšia.

Kultúra spoločenstva,  ktorého je človek príslušníkom, sa stáva integrálnou súčasťou jeho osobnosti, jeho vlastného Ja, teda subjektu jeho ľudskej dôstojnosti.. Preto “...zachovanie kultúrnej identity treba považovať za nevyhnutnú podmienku zachovania ľudskej dôstojnosti, ktorá si tak žiada zvláštnu ochranu, prekračujúcu hranice ochrany, poskytovanej individuálnymi ľudskými právami” (J. Herman Burgers, The Right to Cultural Identity, in: Jan Berting et al., eds., Human Rights in a Pluralist World, London, UNESCO 1990, pp. 251-252). Toto poňatie teda predstavuje aj podstatné obohatenie pojmu ľudskej dôstojnosti oproti jeho vyššie citovanému prvogeneračnému vymedzeniu od Donnellyho a Howarda.

Miroslav Kusý

"Je ťažké vážiť si seba, či druhých ľudí, keď sme takí zaneprázdení ich posudzovaním."
V. Satirová

Späť na úvodnú stránku bulletínu EMPATIA č.3/2000