Carl Whitaker, MD, patrí medzi významných manželských a rodinných terapeutov a preslávil sa svojim kreatívnym a inovačným prínosom do psychoterapie.

V priebehu šiestich desaťročí pôsobil i ako významný autor rôznych názorov, koncepcií a postupov z oblasti poradenstva a výuky. Počas našej desaťročnej spolupráce ako kolegovia ale i ako priatelia, sa Carl podieľal na tvorbe nespočetného množstva postupov a metód, ktoré označoval ako “terapeutické triky”.

Za jednoduchý a zároveň najúčinnejší považujem jeden z jeho často používaných prístupov v práci s rodinou – po terapeutickom sedení odporučil rodine nehovoriť o obsahu tohoto sedenia nasledujúcich 24 hodín. Jeho vysvetlenie spočívalo v tom, že ak vyčkáme tento čas, tým umožníme “aby sa všetok skrytý nevedomý potenciál dal do pohybu”. Potom sa vytvorí možnosť pre ozajstný bazálny rast, bez rušivých vplyvov rodiny, ktoré by bránili autentickým nevedomým procesom rastu.

Tento terapeutický trik nazývam jednoducho “24 hodinové pravidlo”. Uplatňuje sa v terapii mladých manželstiev, v rodinnej terapii, pri ukončení prvého sedenia a  každého nasledujúceho sedenia. Toto pravidlo vyjadrujem vo forme rozhodného, vážneho, úprimného a vecného príkazu :

“O ničom, čo tu bolo povedané nehovorte 24 hodín”, alebo “Nerozprávajte sa o tom, čo sme preberali na dnešnom sedení počas nasledujúcich 24 hodín”.

Ak je úzkosť príliš veľká, člen rodiny sa môže spýtať, či sa vôbec nemajú rozprávať počas 24 hodín, štandardná odpoveď môže byť takáto:

Nie je zriedkavosťou, že v závere úvodného sedenia sa jeden alebo viac klientov môže jednoducho spýtať na dôvod "24 hodinového pravidla" : “Prečo ?” “Načo to je ?”

Moja odpoveď znie:

“Všetko, čo tu bolo povedané nechajte uležať na 24 hodín a pokračujte bežným spôsobom, rozprávajte sa o všetkom možnom, okrem toho, čo sme prebrali dnes”, alebo “Bude to tak lepšie , dôverujte mi”, alebo “Vzhľadom k tomu, čo všetko sa dnes udialo, myslím, že potrebujete 24 hodín na upokojenie.”

Iné formulácie na vysvetlenie :

Ak naďalej klient (rodina) odmieta, môj terapeutický tón sa stáva vážnejším a mierne netrpezlivý:

V závere sedenia, keď prikazujem partnerom alebo rodine dodržiavať "24 hodinové pravidlo", často možno u nich pozorovať tieto neverbálne reakcie: kývanie hlavami, mimika očí, mimovoľný úsmev, nedôverčivé mračenie a ironický pohľad, predovšetkým na terapeuta ale tiež smerom na partnera a ostatných členov rodiny.

"24 hodinové pravidlo" predkladám klientom veľmi úprimne, jednoznačne a zároveň rešpektujem s úprimným pochopením náročnosť, i keď nezmyselnosť zápasu partnerov alebo členov rodiny medzi sebou. Touto intervenciou môže terapeut vyjadriť znepokojenie z toho, čo si partneri alebo členovia rodiny môžu po sedení navzájom spôsobiť. Bohaté skúsenosti z výpovedí klientov o stupňujúcom sa konflikte po sedení, sú toho dôkazom.

Podľa mojich skúseností partnerské dvojice alebo rodiny reagujú na "24 hodinové pravidlo" s približne rovnakou frekvenciou súhlasu a odporu. Tí, ktorí toto pravidlo akceptujú často spontánne potvrdia jeho úžitok tak, že ho otvorene oceňujú na druhom sedení:

"Viete, že sme radi, že ste nám prikázali počkať 24 hodín? Bolo to naozaj dobré, že ste nám povedali, aby sme sa o tom nerozprávali 24 hodín."

Dvojice, ktoré jednoznačne akceptujú toto pravidlo si silne potvrdzujú odolnosť voči nutkaniu pokračovať v interakcii po sedení. Tieto dvojice a rodiny v závere druhého sedenia i nasledujúcich sedení často spontánne povedia :

“Pravdaže vieme, nesmieme o tom hovoriť nasledujúcich 24 hodín.”.

Páry a rodiny, ktoré sú neúspešné v uplatňovaní tohto pravidla alebo mu aktívne vzdorujú, reagujú rôznorodo, úmerne k povahe a miere ich nesúhlasu. V prípade párov a rodín, u ktorých jeden z nich efektívne zvládol toto pravidlo, kým druhý /partner alebo ďalší člen rodiny/ nie, osoba dodržiavajúca pravidlo často začne nasledujúce sedenie “žalovaním” na odmietavého partnera. V prípade takýchto párov alebo rodín terapeut môže oceniť /pochváliť/ tých členov, ktorí dodržiavali pravidlo. Odmietavého klienta pokarhám, ale zároveň jeho správanie podporne zhodnotím tak, že prerámcujem /preformulujem/ jeho odmietavé správanie na správanie, ktoré možno chápať aj ako prejav veľkej snahy o komunikovanie, riešenie problému a /alebo/ ako prejav prežívaného napätia spojeného s potlačenými pocitmi a názormi.

Páry a rodiny, ktoré vzdorujú “24 hodinovému pravidlu”, a pritom si nesťažujú na nepríjemné následky, obyčajne sa správajú k sebe buď vecne a neosobne alebo s náznakom samoľúbej povýšenosti. U týchto párov a rodín sa prehlbuje depresia a ja reagujem empaticky na ich očividne neradostné spolužitie v tak “mŕtvom” systéme.

Párom a rodinám, ktoré úspešne dodržali nariadenie 24 hodinového pravidla, sa dostane pochvaly až obdivu, ale sú upozornení na to, aby sa naďalej držali tohto pravidla:

“Úžasné, zvládli ste to výborne, bude však nevyhnutné, aby ste to zo seba dostali, len prosím vás, dajte tomu čas 24 hodín."

Prirodzene mám pochopenie i úprimný záujem o tých, ktorí odmietajú dodržiavať 24 hodinové pravidlo, čoho následkom je to, že ich konflikt sa vystupňuje:

“Pokúšal som sa vás varovať. Takáto komunikácia mohla odkryť závažné veci a niekomu z vás to mohlo aj ublížiť. Ste v poriadku ?

"24 hodinové pravidlo" používam temer výlučne s pármi a rodinami, pretože nadmerná podozrievavosť, ktorú môže vyvolať toto pravidlo, je v podmienkach vzťahového konsenzu rodiny dostačujúco "zakotvená".

Zriedkavo používam túto techniku v individuálnej terapii, pre jej príliš vysoké riziko, že vyvolá intra-individuálnu, nie terapiou podmienenú podozrievavosť /paranoju/. Predpísanie tohto pravidla jednoducho vyvoláva vysokú pravdepodobnosť patologickej paranoje u individuálneho pacienta a adekvátnu mieru nedôvery u ostatných zainteresovaných /členov rodiny/, ktorí sa môžu dobromyselne vypytovať alebo až nevhodným spôsobom vyzvedať na priebeh terapie.

V prípade, ak sa člen rodiny javí osobitne ako doplnkový člen do rodinnej terapie, 24 hodinové pravidlo modifikujem s tým, že individuálneho pacienta inštruujem:

“Povedzte svojej matke (otcovi, sestre, manželovi, atď.), že ja som vám odporučil nehovoriť o obsahu stretnutia nasledujúcich 24 hodín.”

Ďalej ich povzbudzujem, aby dodali:

“Všetko je v poriadku”, alebo “ Je to dobré,” s následným: “Ďakujem ti, že máš o mňa starosť”, alebo: “Ďakujem ti, že sa o mňa zaujímaš,” s cieľom vymedziť hranice v rámci kontextu kooperácie a preformulovať akékoľvek neproduktívne vypočúvanie na prejav záujmu a starostlivosti.

Literatúra:

Whitaker, C., & Napier, A. (1982) Process techniques of family therapy (pp.283-304). In J.Neill & D. Kniskern (eds.) From psyche to system: The evolving therapy of Carl Whitaker. New York: The Guilford Press.

Preložila : PhDr. Zuzana Mardiaková

"Počiatok nových možností nastáva vtedy, keď máte hlboké a neochvejné presvedčenia, že vo svojom vnútri nemáte nijaké nemenné a vyšliapané cestičky, že všetkým možno dať nový povrch, tvar, dajú sa opraviť, pospájať a postaviť inak."
V. Satirová

Späť na úvodnú stránku bulletínu EMPATIA č.3/2000