Jack Nicholson, v úlohe osamelého spisovateľa, liečeného ťažkého obsedanta / s pestrou paletou rituálov ako počítanie dlaždíc, stúpanie na odpočítané dlaždice na chodníkoch, 5x po sebe otočiť kľúč v zámke bytu, na každé umývanie vždy nové mydlo tej istej značky, fóbia z dotykov osôb, zvierat a cudzích predmetov, atď./ - býva v nájomnom dome a je neznesiteľným arogantným susedom pre ostatných nájomníkov.

Príbeh sa začína milou scénou /ihneď odhaľujúcou charakteristiky postáv/ so psíkom, ktorého Jack Nicholson/ a ak poznáte dotyčného slávneho herca, môžete si živo predstaviť jeho prirodzene diabolský výraz tváre/ sa pokúša odnaučiť cikať na chodbe domu.

Teda, Nicholsonovmu spisovateľovi tiež ide na nervy mnoho susedov, hlavne majiteľ psíka, homosexuálny prejemnelý mladý maliar so svojím partnerom-milencom – mladým odvážnym černochom, obchodníkom s obrazmi. Tento nemá problém ochrániť svojho milého maliara pred spisovateľovými arogantnými útokmi. Obsedantný spisovateľ spozná vo svojej stálej a nemennej reštaurácii servírku /Hellen Hunt/, osamelú, chudobnú matku astmatického syna, uštvanú z neustálej starostlivosti a obáv o synovo zdravie a opúšťanú partnermi, ktorí nevydržia životnú situáciu tejto jemnej, očarujúcej, ale vyšťavenej ženy.

Aj spisovateľovi- obsedantovi sa táto žena páči a ťažkopádne sa z neho derie cit v podobe stupňovania obsedantných požiadaviek na jedlo, až je po jednom incidente majiteľom vyhodený z reštaurácie za súhlasného potlesku ostatných pohoršených hostí. Medzitým dobráka, teplého maliara, vykradnú a zlynčujú kumpáni jeho náhodného modela z ulice, a tak sa ocitne v nemocnici na dlhší čas. Treba sa však postarať o psíka a toho vnúti Nicholsonovi do bytu maliarov milenec. Nicholsonov spisovateľ sa nebadane, citovo, zangažuje do vzťahu s podareným psíčkom, a zlostí sa sám na seba, že mu je ľúto sa s ním rozlúčiť, keď sa jeho pán vracia z nemocnice. Ale aj psíčkovi sa spisovateľ zapáčil a maliar evidentne trpí vidiac psíkovu komickú nerozhodnosť, ku komu ísť.

K dochrámanému maliarovmu telu a k psíkovej “zrade” sa maliarovi pridruží ešte aj neúspech jeho výstavy, katastrofálne finančné problémy a hroziaca strata bytu. Ale aj spisovateľ- obsedant sa natoľko citovo prebúdza, že najprv nanúti servírke svojho známeho lekára – odborníka pre jej syna – ten zisťuje nedostatky v diagnóze a dáva reálnu nádej na podstatné zlepšenie chlapcovho zdravotného stavu. Spisovateľ veľkodušne hradí všetky výdavky pre dieťa. Servírku zrazu zaskočí náhle rozprávkové vyslobodenie od každodenného údelu a panicky sa obáva zištných úmyslov spisovateľovej pomoci. Jej matka, s ktorou spolu býva, sa pokúša dcéru upokojiť a nasmerovať na prežívanie radosti zo života. A tak spisovateľ stimulovaný silnými interpersonálnymi interakciami/ - hoci vychádzajúc z ambulancie svojho psychiatra uzemňuje čakajúcich pacientov vetou: “Lepšie To už nebude!”/ pokračuje v pomáhaní a organizuje cestu za rodičmi maliara, ktorého nahovára servírka, aby si pýtal od nich pomoc. A tak sa táto trojica zvláštnych, takmer, priateľov vezie v peknom spisovateľovom kabriolete a vodič-obsedant šoféruje v nevyhnutných kožených rukavičkách. Cestou vedú zaujímavý rozhovor o svojich životoch, zvlášť maliar spomína na to, ako mu mama stála nahým modelom v jeho maliarskych začiatkoch, až kým ju neodhalil agresívny maliarov otec. V meste maliarových rodičov sa všetci traja ubytujú v hoteli a maliar sa s obavami najprv telefonicky pokúša spojiť s matkou – zistí však neochotu pomôcť. Medzitým servírka sa predsa len nechá pozvať spisovateľom na večeru a vyžiada si aj prípadný tanec v bare, avšak nekonečne dlho musí čakať, kým sa obsedantný gavalier doumýva a neskôr, keď mu uvádzajúci čašník ponúkne predpísané sako – užasnutá servírka musí akceptovať aj obsedantovo neľahké rozhodnutie zabehnúť si kúpiť nové nepoužité sako z obchodu. Napriek “obsedantným” peripetiám sľubne sa vyvíjajúca zbližovacia scéna dvojice musí krachnúť pre spisovateľovu neschopnosť jemnejších spôsobov vyjadrovania záujmu o ženu – servírka nazlostene odchádza a nasťahuje sa do izby teplého maliara a je preňho silno nečakanou tvorivou inšpiráciou v podobe aktu ženy s uterákom, ktorá ide do kúpeľa v rôznych verziách /čo mu vracia nový umelecký, ale aj komerčný úspech/. Spisovateľ však v zúrivej panike zlosti voči maliarovi sa po návrate domov predsa len zmobilizuje a z posledných síl rozhodnutý pribehne nad ránom do bytu svojej vyvolenej nešikovne vyznať lásku, ktorá “popchnutá” matkou TO s týmto mužom ide skúsiť, lebo vie, že darmo sa dožaduje normálneho partnera od osudu.

Film sa končí prvými pokusmi obsedanta nevšímať si počet dlaždíc na chodníku a oddávať sa vášnivým bozkom a ... láske.

Scenár filmu parafrázovala:

PhDr. E. Vavreková
ÚP CPPS Stará Ľubovňa 

"Keď kočiš dobre vidí, môže prísť do cieľa aj so slepým koňom."
Nestroy

****************

Oprava

V Empatii č. 4/1999 na str. 55 bolo uvedené:

1. PhDr. Ján Gabura, CSc., psychológ, Vedúci katedry sociálnej práce …
2. PhDr. Jolana Kusá, psychológ, námestníčka riaditeľa CPPS …

Na základe upozornenia Psychologickej komory SR opravujem údaje. Ani jeden z menovaných nie je psychológ.

Na všetkých ostatných informáciách, ako aj uistení, že dr.Gaburu aj dr.Kusú považujem za popredných odborníkov v uvedenej oblasti, spolu s ospravedlnením, trvám.

Mgr. Milan Schavel
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny
Bratislava

Späť na úvodnú stránku bulletínu EMPATIA č.3/2000