V tomto príspevku by som sa rada s čitateľmi podelila o naše skúsenosti, zážitky, ale hlavne o atmosféru na stretnutiach, ktoré sa konajú jedenkrát mesačne už 4. rok.

Neplánujem sa zaoberať históriou vzniku Klubu, pretože by išlo o vý-počet rôznych organizačných a vecných postupov, k čomu treba ľudí, peniaze, priestory i vedomie toho, že nejde o jednorazovú akciu, ani o ob-medzené cyklické stretnutia, ale možno i o niekoľkoročný pravidelne sa opakujúci záväzok.

Možno sme mali šťastie, že v “našom” Klube sa objavila vekovo už síce staršia pestúnka svojho vnuka, ale veľmi dynamická, aktívna osôbka, ktorá s hrdosťou nesie svoje postavenie “mamy”, a ktorá dala Klubu svoju dušu “člena”, t.j. účastníka, jedného “z nich”, človeka, ktorý prežíva podobné emócie i situácie ako iní náhradní rodičia. Postarala sa a stále sa stará o evidenciu sviatkov detičiek a na každé tretie stretnutie prinesie velikánsku tortu pre oslávencov. Drží v ruke kasu, kde každý dobrovoľne prispeje primeranou finančnou čiastkou, aby bolo na sladkosti, či malinovku pre najmenších. Má vždy čerstvé informácie napr. z Návratu a nimi poria-daných akcií, ktoré by mohli využiť i iné rodiny (napr. letné tábory alebo zoznamovacie pobyty). Pozýva redaktorov i fotografov z miestnych denníkov, organizuje program pre mamky pri príležitosti MDŽ alebo MDD. Po presťahovaní sa do rodinného domu neďaleko Košíc organizuje pre záujemcov výlety a posedenia v prírode alebo v svojom dome. Sama tiež fotografuje deti a rodiny pri rôznych príležitostiach a ujala sa aj vedenia kroniky.

A my ostatní zase iným spôsobom prispievame do atmosféry Klubu (organizačnou vedúcou je sociálna pracovníčka, psychologickým garantom bola donedávna moja kolegyňa z CPPS Vanda, t.č. na MD a v pozadí, len občas sa vyskytujúci, skôr v kontrolnej a informačnej podobe OZ Návrat).

Vytvorilo sa pružné jadro stálych členiek, ktoré sa stretávajú a kontaktujú aj v mimoklubových obdobiach a ďalší “satelitní” členovi, ktorí podľa potreby prídu načerpať podporu podľa vlastného zváženia.

Deťom sa venuje dospievajúca evanjelická mládež zabezpečená jedným z členov Klubu. Majú svoj vlastný program, ktorý pozostáva z možnosti spolu sa hrať spoločenské hry, rozprávať a vyblázniť sa. Keďže ide o deti s rozptylom od 2 do cca 16 rokov v počte asi 10 - 12 detí na jednom stretnutí, nie je možné, ani t.č. nie je naším cieľom, venovať sa im v “psy-chologickej” podobe.

Názov Klubu sa z pôvodného Klubu pestúnov zmenil na Klub náhradných rodín. Táto zmena bola spôsobená tým, že medzi nás pribudli aj rodičia adoptívni, ktorí sú otvorení širším kontaktom i pohľadu na náhradnú rodinu a nemajú v úmysle sa uzatvárať do rodinnej bunky. Okrem toho sme sa rozšírili o členov profesionálnej rodiny i žiadateľov o profe-sionálne rodičovstvo. A zároveň tieto stretnutia odporúčame žiadateľom, s ktorými v CPPS prebieha proces diagnostiky i prípravy pred ich zaradením do zoznamu žiadateľov o NRS. Tí, ktorí našu ponuku akceptujú, svoju účasť na stretnutí vnímajú ako rozšírenie svojho obzoru i informácií o tom, čo ich môže čakať v procese vybavovania si žiadosti a vypočujú si informácie i nezvyklé skúsenosti iných dospelých s výchovou svojich nie “biologických” detí. Majú možnosť vidieť “naživo” deti i ich náhradných rodičov. Z výpovedí žiadateľov, ktorí sa takéhoto stretnutia zúčastnili vieme, že to bol pre nich neopakovateľný zážitok, ktorý im ukázal náhradné rodičovstvo v inej ako romantickej podobe.

S nie pravidelnou frekvenciou medzi nás zavítajú sociálne pracovníčky okresných úradov a tým sa pre “rodičov” naskytne možnosť bližšieho neformálneho kontaktu s nimi, ktorý využijú na získanie rôznych informácií. Sociálne pracovníčky zase vidia rodinu v jej inej podobe.

Niekoľkokrát sme medzi nami privítali aj žiadateľov o osvojenie z iných okresov. Tešíme sa takémuto záujmu, keďže fandíme každému, kto aktívne pristupuje k tejto problematike.

Mali sme medzi sebou aj študentky sociálnej práce, či psychológie, ktoré sa vo svojich ročníkových alebo diplomových prácach venujú téme náhradnej rodiny.

Pracovníci OZ Návrat medzi nás zavítajú sporadicky a skôr informačne ako programovo využijú svoju návštevu.

Aby som neopomenula pohlavie, ani nemusíte hádať, že prevažujú ženy. Medzi pravidelnými návštevníkmi Klubu narátame asi len 5 mužov oproti približne 20 ženám.

Aj keď zámerom Klubu bola a je psychologická pomoc pri zvládaní náročných životných situácií, ktoré náhradné rodičovstvo so sebou prináša, nie vždy je ono “psychologické” viditeľné a hmatateľné. Psychológ si môže sebaprecíznejšie naplánovať aktivitu, ktorú by chcel predostrieť, analyzovať, či rozvinúť alebo upozorniť na ňu, alebo ktorá bola naposledy dohodnutá, či vyžiadaná, skutočnosť môže byť úplne odlišná.

Keďže ide o otvorenú formu klubových stretnutí, nie je nikdy dopredu jasné, aká “konštelácia” účastníkov bude na tom-ktorom stretnutí prítomná a čo si so sebou prinesú ako problém. Niekedy zhoda okolností prinesie na stretnutie 5-6 rodín, inokedy je ich tu 17-18. Netreba pripomínať, že ináč sa pracuje v malej skupinke a ináč vo veľkej. Ináč s homogénnou skupinou konštantných členov, ináč sa skupinou navzájom sa nepoznajúcich nových účastníkov. Ináč, ak ide o samé pestúnky – staré matky, ináč s tými, ktorí si chcú osvojiť malé cudzie dieťa.

Začiatkom t.r. mali napr. účastníci veľké ťažkosti s novým zákonom o sociálnej pomoci, ktorý mnohým priniesol množstvo úradného vyba-vovania, čo komentovali veľmi negatívne a potrebovali ventilovať svoje ťažkosti v tomto smere. Mimochodom, sťažnosti na “kladenie polien pod nohy”, zdĺhavosť vybavovania, prekážky zo strany sociálnych pracovísk či detských domovov, sú vo výpovediach náhradných rodičov takmer na dennom (teda mesačnom) poriadku. Obávam sa, že ak by sme my, psychologičky, neboli účastné na týchto stretnutiach, našlo by sa dosť pripomienok aj na psychologické vyšetrenia, ktoré môžu vnímať ako zbytočné zdržiavanie a obštrukcie, a ktoré vo viac či menej zreteľnej podobe prezentujú občas i žiadatelia o osvojenie dieťaťa pri vyšetrení v CPPS.

Ak sa napr. stane, že sa na skupine stretne viac nových účastníkov, venujeme sa predstavovaniu, priblíženiu svojich osudov, skúseností, samozrejme len do tej miery, ako je kto ochotný vyjsť s kožou na trh. Rešpektujeme i mlčanie a pasivitu, ktorá však je užitočnou pre dotyčného. Niekedy cítiť vo vzduchu potrebu “len tak sa porozprávať” a vtedy psychohry idú bokom.

Aj keď na činnosť Klubu v jeho začiatkoch poskytlo OZ Návrat “know-how” v podobe pracovných zošitov s návrhmi a vypracovanými témami (o láske, bezpečí, potrebách...), skutočná práca pozostávala a pozostáva z množstva medziľudských kontaktov, drobnej podpory, či už verbálnej alebo praktickej medzi jednotlivcami i rodinami.

Väčšia časť z nich využíva stretnutia raz za mesiac kvôli uvoľneniu, možnosti sa vyrozprávať, dávať rady, ponúkať svoj pohľad na situáciu. Situáciu iných vidia (samozrejme) svojimi očami (každý považuje svoju formu NRS za najsprávnejšiu). Radi poskytujú vlastné príklady toho, čo oni robili a ako riešili situáciu.

Veľmi často (a verím, že úprimne) vyjadrujú, ako radi chodia do Klubu, ako sa naň tešia oni i deti. Poskytujú si asi to, čo je mojim očiam mnohokrát neviditeľné, skryté, a čo nemusí mať podobu psychologických receptov. Stačí im ľudská spoluúčasť, možnosť jedinej otázky a jedinej odpovede, či pohľadu od (na) druhého účastníka, alebo prísľub, že si zatelefonujú alebo sa navštívia a veľká časť starostí sa vytratí.

Ak už je však takýchto voľných debát priveľa, sami si pýtajú niečo “psychologické”, nie však priveľmi náročné. Ak si píšeme lístočky s oce-neniami, či prianiami, radi si ich odložia. Kreslili aj erb skupiny, či prispeli svojou troškou do repertoáru skúseností s výchovou. Tešia sa aj písomne spracovaným a poskytnutým “zrnkám múdrosti” (poučným myšlienkam múdrych ľudí), či iným vypracovaným materiálom s psychologickým obsahom. Požičajú si aj populárno-náučnú literatúru a podelia sa so svojimi prečítanými titulmi.

Najnovšou aktivitou je plánovanie benefičného majálesu i koncertu, z ktorých finančný výťažok by prispel k širším možnostiam aktivity Klubu.

PhDr. Anna Rybáriková
CPPS Košice-mesto

Späť na úvodnú stránku bulletínu EMPATIA č.1/2001