(KAZUISTIKA)

Domnievam sa, že jedným z frekventovaných odborných predsudkov pomáhajúcich pracovníkov je presvedčenie, ktoré by sa dalo sformulovať ako recept:” Výber z viacerých terapií to, čo sa ti vidí ako najlepšie a skombinuj to. Výsledok bude lepší”.

Opačný predpoklad vychádza z obavy, aby eklektickým spájaním nevznikol nejaký kŕčovitý patvar, ktorý nebude fungovať. Zdá sa mi, že toto je potrebné mať na pamäti najmä v našich končinách. Ako pregnantne, i provokatívne hovorí I. Úlehla: “...naše eklekticko integrativní zkušenost byla z nouze ctnost a ani trochu nemá cenu ji vydávat za skvělý výdobytek... namísto abychom se jakýkoli jeden předmět našeho pomáhání naučili pořádně, umíme jich devatero a pak není divu, že desátá je bída...” (text na stránkach www.isz.cz 1998)

Tzv. systemický prístup, ako relatívne novší smer psychosociálnej pomoci obsahuje okrem teoretických a metateoretických zložiek aj pozoruhodnú rovinu “pomáhajúcej techniky”. Je to terapia konverzáciou, pri ktorej terapeut nemôže zmenu u klienta spôsobiť priamo, no môže ju akosi lákať. Sú to “konštruktívne otázky”, zamerané na vylákanie pomáhajúcich zdrojov z oblasti “doposiaľ nevysloveného”, identifikovanie “výnimiek z problému”, “tajné simulovanie polo-zázračnej zmeny za domácu úlohu” a viaceré ďaľšie metódy.

Dá sa s týmto všetkým skĺbiť ešte niečo iné, napríklad hypnoterapia? Dalo by sa prakticky uskutočniť – stihnúť v priebehu jedného sedenia (systemicky časovo obmedzeného) “aj trošku systemiky, aj trošku hypnózy?” Poprípade pracovať v nejakom “striedavom režime”? Napríklad na jednej konzultácii systemicky, kooperatívne konzultovať a “zdroje lákať”, na druhej hypnotizovať a pritom “vsugerovať aktivizáciu zdrojov priamo”? Alebo najprv systemickými otázkami urobiť akúsi diagnostiku, pri ktorej by sa identifikovalo vhodné miesto na nasadenie primeraných sugescií (“za pomoci systemiky ušiť sugescie na mieru”), potom pokračovať hypnózou, jej účinky následne ešte viac podporiť systemicky (hovoriac ku klientovi niečo ako: “Čo také nové ste zbadali, čo už tiež začínate robiť proti tej Vašej tréme a vidíte, že Vám to pomáha, okrem toho, že sa nechávate hypnotizovať?”) a nakoniec za pomoci “meracích otázok” zistiť účinnosť celého kombinovaného postupu? Na príklade spojenia systemickej terapie a desenzibilizácie takto uvažujú napr. Beyebach a Morejón (1998).

Bolo by to ale vôbec únosné, i s ohľadom na filozofické pozadie oboch prístupov? Systemická terapia zdôrazňuje hodnotu kooperatívneho rozhovoru rovnoprávnych partnerov, rešpektujúci dialóg, hru s otvorenými kartami. Hypnoterapia je predsa len viac monologická a aj vo veľmi nedirektívnej a kooperatívnej podobe ráta s istým magičnom (“...Vaša intuícia, ktorá je veľmi múdra, Vám bude postupne pomáhať, bude hľadať, bez toho, že by si to Vaše vedomie všímalo, lepšie spôsoby...” atď.). Nemôže odkryť všetky karty. Ako by to vyzeralo, povedať klientovi: “Nuž viete, milý pane, podľa môjho názoru možno máte a možno aj nemáte múdre nevedomie a vynaliezavú intuíciu. Ja by som Vám aj celkom doprial, aby ste niečo také mali, a ak ich naozaj máte, tak som pevne presvedčený, že Vám budú postupne pomáhať nachádzať nové a lepšie riešenia...” atď. Bola by to ešte hypnóza?

Kladúc si podobné otázky, niekedy neodolám a pokúšam sa kombinovať oba prístupy.

Kazuistika: 20 ročný Pavol, študent VŠ požiadal o regresnú hypnózu, aby sa zbavil silnej trémy, ktorú prežíva jednak pri prednášaní referátov v štúdijnej skupine pred asi 20 spolužiakmi, no ešte silnejšie pri svojej práci dílera, keď predvádza výrobky aj pred 200 divákmi. V “moodyovskej literatúre” klient vyčítal, že to najlepšie, čo by mu malo pomôcť je práve regresná hypnóza. – V 1. konzultácii som sa ho snažil motivovať pre systemický postup. Preberali sme výnimky z problému, merali sme a rozoberali, akými vlastnými postupmi si už doteraz sám vedel pomôcť. Mladý muž ovšem trval na jednoznačnej objednávke. Odmietol dokonca aj mnou ponúknutú “jednoduchšiu” hypnoterapiu, orientovanú na desenzibilizáciu v “terajšom živote”.

Pustili sme sa teda do “cestovania v čase”. [Nechcem sa na tomto mieste rozpisovať o podrobnostiach. Poviem iba, že klientovým predchodcom v minulosti bol najprv akýsi nepochopený revolucionár, ktorého pri agitácii na námestí v stredovekom meste vysmiali, ta, takže zo sklamania spáchal samovraždu; potom vedec-fyzik, ktorý pred akademickým publikom prezentoval výsledok celoživotného bádania v úsilí získať doktorát a bol tiež vysmiaty, hlavne starými, pritom ale časť mladých ho už podporila – tí sa stali jeho žiakmi; v treťom “vydaní” sa objavil zrelý podnikateľ, ktorý mal finančné problémy, zorganizoval veľkú párty, kde prosil o pôžičku, pritom prezentoval svoje doterajšie úspechy, rozrušil sa, dostal “srdcový záchvat” (túto časť sme prechádzali pomaly, na 3 sedeniach a s potrebnými relaxačnými pauzami), až napokon bol svojim zdravotným stavom prinútený zmenšiť zrejme priveľké, predchádzajúce ambície.]

Priebeh imaginácií bol podľa mňa (a pre mňa) veľmi zaujímavý, mohol by som povedať, že aj “poetický”, alebo “dobrodružný”. V tomto zmysle (pre mňa) určite napĺňal onú systemikmi toľko vyzdvihovanú požiadavku estetičnosti, požiadavku, ktorú ako si uvedomujem, sa mi pri systemickom rozhovore nedarí dosahovať ani pravideľne, ani ľahko; lebo ak sa aj nejaký “náznak elegancie” objaví, tak mám skôr pocit, že je dosť namáhavo “vydretý”. (Áno, mávam dojem, že je výsledok často snáď užitočný a postačujúci, ale netrúfol by som si hovoriť, že je aj bohvieako “pekný”.) Klient hovoril, že pociťoval “silné emocionálne nárazy”, akoby ním prešlo “kvantum emócií”, neskôr zas vnímal “veľmi príjemné pocity”. Mal na celé dianie svoju intelektuálnu interpretáciu – hypnózami sme podľa neho dosahovali “odfiltrovanie a odventilovanie” toho, čo mu spôsobovalo trému. Priebeh imaginácií zodpovedal čiastočne jeho literárnym očakávaniam.

Pri klientovej superbohatej imaginatívnej produkcii nám však v rámci limitovaného sedenia neostal už žiaden čas na systemické konverzovanie. Najprv som bol v pokušení dať mu “za domácu úlohu” to, čo by sme inak prebrali v rozhovore (napr. podrobnejšie rozpracovať predstavu jeho cieľovej “deviatky”), potom som pochopil, že by sme na to aj tak nemali čas a s pokusmi o kombinovanie som prestal. Zo systemického inventára som “stihol” využiť ešte meracie otázky. Na 7. sedení Pavol uvádzal, že tzv. malé situácie (vystupovanie pred spolužiakmi v skupine okolo 20 ľudí) zvláda teraz lepšie cca o 2 stupne; posunul sa zo “7 až 8”, na “8 až 9”. (Išlo o stupnicu od 0 do 10, kde 10 znamenalo “mám tie situácie celkom zvládnuté, žiadna tréma” a 0 sa rovnala stavu “vôbec to nezvládam”). Vo veľkých situáciach (vystupovanie v úlohe dílera pred desiatkami divákov) dosiahol menšie zlepšenie, posunul sa z počiatočného “zvládania na 3 až 4” do stavu “5 až 6”.

Dnes si myslím, že okrem narábania s časom bol problém aj v istom predsudku, ktorý som vtedy vôbec nereflektoval. Tak trochu som podľahol čaru a sile klientových hypnoidných predstáv, čo by mi nevadilo, lenže ruka v ruke s tým išiel aj nevyslovený postoj typu “no dobre, ale čo teraz? Imaginácie sú to síce pekné, lenže do systemiky predsa nepatria – veď ak systemický prístup neuznáva ani len nevedomie, tak už vôbec nemôže operovať s nejakými “minulými” životmi”!

Nechal som sa indoktrinovať mojim predchádzajúcim porozumením systemickej “ideológii”. To samozrejme zúžilo moje možnosti. Pritom, ako to vidím momentálne, vôbec by to tak nemuselo byť.

Veď ako poznamenáva už spomínaný I. Úlehla (1998) “…zo systemického prístupu ku pomáhaniu ešte nemusí jednoznačne vyplývať, čo s klientom budeme robiť, či budeme hľadať výnimky z pro-blému, alebo interpretovať jeho sny, atď.” Napríklad H. Dreesen & W. Eberling (1998) hľadajú klientove sily veľmi cielenými otázkami aj v “genograme rodinných zdrojov”, pričom sa snažia skonštruovať “mapu pozitívnych zložiek rodovej histórie” (napr. otázkami: “Ak by ste svojich predkov popýtali o radu – ktoré silné stránky Vášho rodu by Vám asi pripomenuli? Aké životné presvedčenie svojich predkov nesiete Vy, ako štafetu, ďalej?” a pod.).

Potom by nemuselo byť nemožné pýtať sa aj na nejaké “pozitívne posolstvo” z “predchádzajúcich životov”. Práve u takého klienta, ako bol Pavol by sa podobná otázka mohla “napojiť” na jeho osobné presvedčenia a tým by azda mohla nalákať do aktivity tie silné zložky jeho bytosti, ktoré by mu - z jeho pohľadu – potom pomáhali. Hoci pre poradcu, ktorý na minulé životy až tak neverí, by pravdepodobne zostali záhadou.

2. kazuistika: pani Tatiana, 40-ročná vysokoškolsky vzdelaná imigrantka z Ukrajiny požiadala o hypnoterapiu ako “o svoju poslednú nádej”. Žije na Slovensku, spolu s manželom a dvoma deťmi už tretím rokom a z toho posledné dva roky pociťuje “neustálu úzkosť”. Na stupnici od 0 po 10, kde 10 zodpovedá “maximálnej úzkosti akú kedy prežila”, je to podľa nej “takmer stále desiatka”.

Na 1. konzultácii sme bezúspešne hľadali “výnimky z problému”, zistili sme, že “to, čo aspoň trochu pomáha” proti úzkosti sú klientkine lieky (znižujú nepríjemný stav z 10. stupňa na 7.) a “porozprávanie sa s man-želom” (ktoré pomáha slabšie, z 10. len na 8. stupeň). Aj táto klientka trvala na hypnóze, s ktorou, ako si neskôr spomenula, už mala jednu skúsenosť, keď sa pred rokom 10 dní liečila v psychiatrickom sanatóriu na Ukrajine. Vtedy dostávala aj injekcie a jej úzkosť na niekoľko týždňov “poklesla celkom na nulu”. V súčasnosti navštevuje pravidelne psychiatra, lieky užíva, ale jej stav sa nezlepšuje.

Nevedel som si predstaviť, ako bude pani Tatiana reagovať na hypnotizačný pokus vedený v slovenskom jazyku, pretože so mnou komunikovala len mierne poslovenčenou ruštinou, a už som sa začínal lúčiť s predstavou, že by som uplatnil aj niečo zo systemickej “techniky”. – V priebehu 1. indukcie som ponúkal klasickú predstavu “vstupovania do kľudnej a bezpečnej hypnózy” na čo klientka po dehypnotizácii reagovala komentárom, že sa “snažila predstaviť si seba na nejakom bezpečnom mieste”. Ibaže bezpečne je pre ňu “na Ukrajine…a tam sa nedá vrátiť!”. Sama klientka ma teda takto naviedla na systemickú otázku po výnimke – “je snáď aj na Slovensku pre ňu nejaké miesto, kde sa cíti bezpečne?” Ukázalo sa, že takým miestom je izba jej 8 ročného syna Sášku. Klientka si do nej častokrát ide “paležáť”, pozoruje farebnú maľbu na stenách, díva sa na synove hračky a odpočíva. Úzkosť v takých chvíľachi “ostáva vonku”. Terapeutický potenciál tohoto reálneho bezpečného miesta som na ďaľšom stretnutí ponúkol na prípadné rozvinutie a umocnenie cestou obraznej sugescie (“Vstúpite v predstave do Sáškovej izby, cítite sa bezpečne, a o chvíľu, cez akési tajné dvierka prejdete do ďaľšieho, ešte bezpečnejšieho priestoru…”).

Klientka po aktivizácii do bdelého stavu referovala, že mala mimoriadne silný zážitok. Cítila sa v predstavách spokojná “kak uže davnó net”. Zo synovej izbičky “prešla” do zelenej, kvetmi porastenej lúky – na “poľánku, dóbru poľánku”, chcelo sa jej od náhleho uvoľnenia a šťastia až lietať. Po celkove 6-tich hypnózach (s rozvíjaním obrazov bezpečného miesta) klesla úzkosť zo stupňa 10 na stupeň 6 a klientka konštatovala, že v takom stave dokáže odísť pokojne na letnú dovolenku.

Mohlo sa v tomto prípade postupovať rovnako účinne aj bez použitia hypnózy? Z pohľadu systemickej metodiky by sa možno dalo uvažovať, že akýmsi “dialogickým ekvivalentom” pre “tajné dvierka” by bola otázka : “Kde ešte ste sa cítila(alebo by ste sa mohla cítiť na Slovensku bezpečne?” Otázne je, či by to bol naozaj ekvivalent. Mal by porovnateľnú emocionálnu silu?

PhDr. M. Linha

Beyebach M., Morejón A.: Lösungsorientierte Therapie in Spanien. In: Eberling W. (Hrsg.): Kurzgefasst. Dortmund 1998.
Dreesen H., Eberling W.: Spiel mit Ressourcen. In: Eberling W. (Hrsg.): Kurzgefasst. Dortmund 1998.
Úlehla I.: Výcvik v systemickom prístupe. Košice, 1997. Nepublikované.

Späť na úvodnú stránku bulletínu EMPATIA č.1/2001