Ricky Finzi, PhD Orna Cohen, PhD Anca Ram, MD

Rozvod je zdĺhavý proces začínajúci úzkosťou a nespokojnosťou v man-želstve a končiaci akceptovaním separácie a prispôsobením sa jej (Kitson & Morgan, 1990, Pledge, 1992). Bolo urobených veľa pokusov vysvetliť rozdiely vo vysporiadaní sa s rozvodom. Demografické premenné (napr. ekonomický stav, vzdelanie, počet detí) a premenné spojené s rozvodom (napr. roky manželstva, kto inicioval rozvod, odporujúce alebo zmierovateľské kroky) boli tiež skúmané (Booth & Amato, 1992; Diedrich 1991; Emery, 1994, Kaslow & Schwartz, 1987). V literatúre však nápadne chýba práca, ktorá by skúmala vzťah medzi osobnosťami rozvádzajúcich sa partnerov a to, ako sa vysporiadajú so separáciou. Táto medzera je o to nápadnejšia, že poznáme úlohu osobných faktorov pri prispôsobovaní sa rozvodu (napr. Berman, 1988; Birnbaum, Orr, Mikulincer & Florian, 1997; Cohen, 1995).

Tento článok upozorňuje, že teória pripútania môže poskytnúť náhľad do dynamiky rozvodového procesu. Teória pripútania sa zaoberá úlohou, ktorú zohráva povaha jedincových citových väzieb v tvarovaní, uchovávaní a ničení medziľudských vzťahov (Birnbaum a kol., 1997; Hazan & Shaver, 1994). Všetci rozvádzajúci sa, alebo väčšina, zápasia s psychologickou separáciou od svojich partnerov a s potrebou uvoľniť silné citové väzby, ktoré sa vytvorili počas ich manželstva.

Táto práca je teoretická štúdia založená na literatúre o pripútaní a rozvode a tiež na našej klinickej skúsenosti. Základný obsah tohto článku je, že osoby s rozdielnymi formami pripútania budú inak preciťovať a riešiť rozvodovú krízu, a že interakcia foriem pripútania dvoch partnerov vytvorí zreteľnú rozvodovú dynamiku.

Cieľom práce je pomôcť klinickým a sociálnym pracovníkom rozoznať hlbšie procesy prebiehajúce za rozvodovými interakciami a plánovať rôzne intervencie pre rôzne typy rozvádzajúcich sa partnerov a ich detí.

TEÓRIA PRIPÚTANIA A JEJ IMPLIKÁCIA

Podstata teórie pripútania spočíva v tom, že charakter pripútania, ktoré má dieťa k svojej matke alebo inému prvotnému pestúnovi, je pracovný model, ktorý podmieňuje charakter jeho vzťahov v dospelosti. Teória tvrdí, že charakter ranných pripútaní má vplyv nielen na jedincovo vnímanie seba a spoločnosti (Bowlby, 1969, 1973, 1977, 1980, 1988), ale aj na jeho sociálne schopnosti, zmysel blahobytu a následné vzťahy (Collins & Read, 1990).

Na základe Bowlbyho teórie a svojich vlastných pozorovaní navrhli Ainsworth, Blehar, Waters a Wall (1978) taxonómiu troch hlavných vzorov pripútania – bezpečný, únikový a úzkostný/rozpoltený – formovaných na základe prvého dojčenského vzťahu. Podľa Ainswortha (1989) môžu byť tieto vzory extrapolované na individuálne rozdiely počas dospelého života. Hazan a Shaver (1994) poskytujú empirické dôkazy, že štýl pripútania, aký je vytvorený v detstve, charakterizuje jedinca počas života.

Nasledujúci text predstavuje hlavné závery výskumu posledného desaťročia:

Osoby s bezpečným štýlom pripútania mali vo všeobecnosti opatrovníkov, ktorí splnili ich potreby citlivosti a dôslednosti (Ainsworth. 1978; Levy, Blatt & Shaver, 1998). S “bezpečným základom”, vytvoreným v detstve, sú schopní vyvážiť intimitu a autonómiu, oddelenosť a vzájomnosť (Belsky & Cassidy, 1994; Collins & Read, 1990, Feeney, 1996;, Simpson, 1990). Seba vnímajú ako príjemných a milovaných a nevyžadujú veľa externých dôkazov (Simon & Baxter, 1993). Dôverujú iným a sú schopní podeliť sa o svoje pocity a požiadať o pomoc (Collins & Read, 1990; Feeney & Noller, 1990, Hazan & Shaver, 1994; Scharfe & Bartholomew, 1995). Tieto osoby sú schopné integrovať protichodné emócie, regulovať negatívne city, riešiť konflikty spoluprácou a konštruktívne (Pistole, 1989; Kobak & Sceery, 1988; Kobak & Hazan, 1991) a v kríze zapojiť účinnejšie stratégie prispôsobenia sa (Birnbaum a spol., 1997).

Osoby s úzkostným/rozpolteným štýlom pripútania sa mali vo všeobecnosti nedôslednú starostlivosť v detstve, kde opatrovníci občas reagovali citlivo a nežne a inokedy ich zase ignorovali alebo zanedbávali (Cassidy & Berlin, 1994; Levy, Blatt, & Shaver, 1998). Majú tendenciu zveličovať dôležitosť blízkosti, intímnosti a prepojenia až do hranice interpersonálneho zlúčenia. Majú tendenciu trpieť strachom a spochybňovaním seba a byť zaujatí citovou bezpečnosťou vo vzťahoch (Belsky & Cassidy, 1994; Chapman, 1991; Hazan & Shaver, 1994; Jones & Cunningham, 1996). Cítia sa ohrození odlúčením a autonómiou a veľmi sa hrozia opustenia (Belsky & Cassidy, 1994; Collins & Read, 1990, Jones & Cunningham, 1996). V partnerskom vzťahu sú úzkostní/rozpoltení ľudia nároční, závislí, priľnaví a žiarliví a často vnímajú partnera ako odmietajúceho zaviazať sa (Brennan & Shaver, 1993; Hazan & Shaver, 1987, 1994; Sharpsteen & Kirkpatrick, 1997).

Osoby s únikovým štýlom pripútania sa sú vo všeobecnosti produkty dlhodobého odmietania a nehostinnosti zo strany ich opatrovníkov (Cassidy & Berlin, 1994; Crittenden & ainsworth, 1989; Levy, Blatt & Shaver, 1998). Majú tendenciu postrádať empatiu, znižovať hodnotu blízkeho vzťahu a byť pesimistickí ohľadom trvania vzťahu. Keďže sú ohrození vzťahovými potrebami iných (Belsky & Cassidy, 1994; Shaver & Hazan, 1988), sú chladní a vyhýbajú sa intímnym vzťahom, majú sklon meniť partnerov a angažovať sa v mimo-zväzkových sexuálnych aférach. Ľakajú sa odhalenia seba (Mikulinzer & Nachson, 1991) a popierajú pocity úzkosti a neistoty. Hoci majú potrebu vnímať a prezentovať seba ako sebaistého, sú veľmi citliví na odmietnutie (Bartholomew, 1990; Belsky & Cassidy, 1994, Chapman, 1991; Hazan & Shaver, 1994, Kobak & Sceery, 1988, Pianta, Egeland & Adam, 1996) a často ukrývajú značnú a ľahko spustiteľnú zlosť (Rusbult a spol, 1991; Sharpsteen & Kirkpatrick, 1997).

Koncom 80.rokov Hazan a Shaver (1987, 1994) začali aplikovať teóriu pripútania na romantické vzťahy, argumentujúc, že romantická láska je v základe proces pripútania, cez ktorý sú formované citové putá. Nasledovne ukázala empirická evidencia, že hoci pri výbere ľúbostného partnera zohrávajú úlohu mnohé faktory, štýl pripútania hrá dôležitú úlohu (Bartholomew, 1997; Collins & Read, 1990). Ukázalo sa, že v mnohých prípadoch sú partneri zvolení alebo udržiavaní kvôli tendencii potvrdiť predstavu vzťahov (Kirkpatrick & Davis, 1994), aj ak sú tieto predstavy negatívne (Swann, Hixon & De la Ronde, 1992).

V deväťdesiatych rokoch sa viaceré štúdie detailnejšie zaoberali prepojením medzi štýlom pripútania a chovaním počas rozvodu a po ňom. V teoretickej štúdii Todorski (1995) prepojil každý z Ahronsových a Rodgersových (1987) typov porozvodovej rodičovskej komunikácie (perfektní priatelia, spolupracujúci kolegovia, zlostní spoločníci, ohniví nepriatelia a rozpustený tandem) s Mainovymi a Solomonovymi štyrmi modelmi dospelého pripútania sa (autonómny/bezpečný, predpo-jatý/úzkostný-ambivalentný, odmietavý/vyhý-bavý a dezorganizovaný-nerozhodný). Nedávno robili Birnbaum a spol. (1997) empirickú štúdiu skúmajúcu prepojenie medzi štýlom pripútania a psychickým zdravím rozvádzajúcich sa osôb. Zistili, že štýl pripútania riadil afektívnu reakciu osoby na rozvod a bol významne prepojený na ich úsudok a vyrovnanie sa s krízou, čo zase sprostredkovalo asociáciu medzi rozvodom a psychickou pohodou.

Táto práca ide o krok dopredu. Zatiaľ čo priznávame, že štýl pripútania ovplyvňuje osobnú rozvodovú skúsenosť, tvrdíme, že interakcia štýlov pripútania rozchádzajúcich sa partnerov prechádza dlhou cestou tvarovania rozvodovej dynamiky, v ktorej sú obidvaja zaangažovaní. Táto perspektíva je založená na porozumení, že štýl pripútania jednotlivca nie je rigídne deterministická charakteristika, ktorá funguje stále rovnako bez ohľadu na okolnosti, ale že obsahuje sústavu napätí, ktoré sú v rôznych interakciách rôzne vyjadrené.

Ďalšia časť tejto práce diskutuje rozvodovú dynamiku párov každého štýlu pripojenia a ponúka všeobecné doporučenie pre intervenciu. Interakcia s rozvádzajúcimi sa pármi je prediskutovaná priamo za každou prezentovanou kombináciou.

Nasledujúca dynamika má za cieľ vysvetliť aspoň časť priebehu rozvodu štýlmi pripútania partnerov. Podľa Ainsworthovej taxonómie poznáme šesť typov párov s rôznou kombináciou bezpečného, únikového a úzkost-ného/ambivalentného štýlu pripútania a rozoznávame každý typ dynamiky, ktorá sa môže vyvinúť v procese rozvodu.

Pre rôzne dynamiky rozvodu sme prijali prvky troch typológií: Parkinsonovej (1987) typológie so siedmimi kategóriami párov v konflikte; Weingartenovej a Leasovej typológie s piatimi kategóriami a Cohenovej a spol. typológie, ktorá má prvky obidvoch. Tu sú kombinované relevantné prvky troch typológií a modifikované pozorovaniami našej vlastnej klinickej skúsenosti. Našim cieľom je osvetliť úlohu štýlu pripútania pri tvorbe známej dynamiky rozvádzajúcich sa párov. Našim tvrdením je, že štýl pripútania má pri rozvode rôznych párov rôzny vplyv.

Páry bezpečný-bezpečná majú relatívne nízku rozvodovú štatistiku (Hill, Young & Nord, 1994; Senchak & Leonard, 1992; Simon & Baxter, 1993). Sú schopní ukončiť neuspokojujúci vzťah s malými konfliktmi (Bartholomew, 1997). Bezpečné osoby si skôr vyberajú partnerov, ktorí zdieľajú podobné názory o blízkosti a závislosti (Collins & Read, 1990), ocitajú sa v blízkych vzťahoch založených na vzájomnom a pokračujúcom odhaľovaní seba (Belsky & Cassidy, 1994; Mikulincer & Nachson, 1991) a akceptujú a podporujú svojho partnera napriek jeho chybám (Feeney & Noller, 1996).

Rozvody párov bezpečný-bezpečná sú podobné Parkinsonovým polooddeleným párom, ktoré sa odlúčia s drobnými konfliktmi. Obidvaja partneri sú zmierení s rozhodnutím o rozvode a môžu napredovať bez vzájomných obvinení, aj ak to bol len jeden z nich, kto inicioval odlúčenie. S dobrým zmyslom pre autonómiu svoju vlastnú a druhých si uvedomujú seba a svojho partnera v procese prebudovávania svojich životov. Ich silná “bezpečná základňa” a ich úsudok vlastných prispôsobovacích sa schopností im umožňuje čeliť bolesti z odlúčenia a vidieť svoju budúcnosť oddelene a možno osamote bez pocitov prílišného ohrozenia (Belsky & Cassidy, 1994; Birnbaum a kol., 1997) a bez začínania obranných mechanizmov, ktoré komplikujú proces. Sú schopní zamerať sa skôr na racionálne než na emocionálne zváženie (Birnbaum a kol., 1997) a vedia neskreslene komunikovať o rozvode a hovoriť o konkrétnych veciach v očakávaní, že problémy môžu byť vyriešené.

Obidvaja partneri rozumejú potrebe reorganizácie, najmä vo vzťahu k starostlivosti o deti. Vďaka svojim osobným danostiam a schopnostiam riešiť problémy (Kobak & Hazan, 1991; Pistole, 1989) sú schopní ďalej si plánovať svoj vlastný život a tiež život s deťmi, s čo najväčším porozumením rôznych potrieb členov rodiny (Serovich, Price, Chapman & Wright, 1992).

Hoci bezpeční ľudia majú tendenciu vyhľadať liečbu, keď sú v núdzi a vedia z nej profitovať (Dolan, Arnkoff & Glass, 1993; Biringen, 1994), sú však schopní zvládať rozvodovú krízu bez introspektívne orientovanej terapie. V prípade, že hľadajú profesionálnu pomoc, majú tendenciu zaujímať sa o získanie informácie a poradenstva o tom, ako minimalizovať poškodenie detí a dosiahnuť čestné porozvodové rodičovstvo a finančné vysporiadanie. Intervencia by sa mala zamerať na podporné spracovanie smerom k prispôsobeniu sa (Holmes, 1993).

Pozadie rozvodu medzi bezpečným a únikovým partnerom je väčšinou neschopnosť únikového partnera, ktorý je charakterizovaný odmeranou nezávislosťou, splniť očakávania bezpečného partnera ohľadom blízkosti, vzájomnosti a intímnosti (Mikulincer & Erev, 1991). Rozvod je väčšinou iniciovaný únikovým partnerom, ktorý sa snaží odvrátiť odmietnutie, keď začína pociťovať, že bezpečný partner je nespokojný. Únikoví partneri sú vo všeobecnosti pesimistickí o vzťahu všeobecne a o možnosti rehabilitovať problematický vzťah (Latty-Mann & Davis, 1996; Simon & Baxter, 1993) a majú sklon reagovať svojim typickým útekom. Na začiatku môže bezpečný partner, ktorý je optimistickejší o vzťahu a možnostiach jeho uchovania, navrhnúť párovú terapiu (Florian, Mikulincer & Bucholtz, 1995), alebo iný spôsob vyriešenia konfliktu. Reálne si však uvedomia keď bude manželstvo za hranicou možnosti opravy a budú súhlasiť s rozvodom bez veľkých ťažkostí (Belsky & Cassidy, 1994).

Rozvod párov bezpečný-únikový bude pripomínať Parkinsonove páry (1987), ktoré sa vyhýbajú zjavným konfliktom a emocionálne a/alebo fyzicky sa stiahnu. Charakteristické budú fyzická a citová nezúčastnenosť, minimum konfliktov a zjavný citový zosun. Bezpečný partner rýchlo akceptuje rozchod a upriami sa na prebudovanie svojho života. Únikový partner má sklon zatajovať bolesť a minimalizovať dôležitosť partnera pre svoju pohodu. V mnohých prípadoch prestane s partnerom hovoriť, alebo sa vysťahuje zo spoločnej spálne alebo domova. Pravdepodobne sa bude snažiť ukončiť proces čo najskôr, aby si znovu nastolil/a vnútornú rovnováhu (Latty-Mann & Davis, 1996; Scharfe & Bartholomew, 1995; Simon & Baxter, 1993).

Každý partner bude pravdepodobne existovať ako samostatný rodič, bez konzultácie s tým druhým. Únikoví partneri sa môžu zaneprázdniť v práci, nezúčastňovať sa na narodeninových oslavách svojich detí a ostatných slávnostných udalostiach a všeobecne sa snažia vyhýbať sa svojim rodičovským zodpovednostiam. Ich bezpeční partneri, ktorí sú si viac vedomí, že deti potrebujú dvoch rodičov aj po rozvode, sa zrejme budú snažiť donútiť partnera plniť svoje záväzky. Ich komunikácia, alebo jej zvyšky, bude zrejme všeobecná, neurčitá a sebaobranná (Cohen a spol., v tlači; Weingartner & Leas, 1987). Zatiaľ čo bezpeční partneri budú schopní komunikovať a plánovať dopredu starostlivosť o deti napriek svojej bolesti, ich únikoví partneri sa pravdepodobne budú snažiť obmedziť konverzáciu na čo najkratšiu.

Je nepravdepodobné, že páry bezpečný-únikový vyhľadajú párovú terapiu, keďže únikový partner pravdepodobne odmietne akýkoľvek návrh svojho bezpečného partnera. Ako zaznamenal Dolan a kol. (1993), osoby s únikovým štýlom pripútania sa majú sklon lipnúť na svojej sebadôvere, popierať úzkosť a zriedka vyhľadávajú liečbu.

Ak napriek tomu vyhľadajú rozvodové poradenstvo, úlohou poradcu je umožniť im dosiahnuť jasne definovanú dohodu tak, že sa zamerajú na finančné a rodičovské vysporiadanie. Malo by sa urobiť všetko pre to, aby sa dohoda dosiahla rýchlo, predtým než únikový partner stratí trpezlivosť a odíde (Latty-Mann & Davis, 1996). Je rozumné upevniť každú dohodu tiež právnou cestou.

Je možné doporučiť bezpečnému partnerovi, aby vyhľadal individuálne poradenstvo, aby sa mu uľahčilo citové spracovanie odlúčenia (Simon & Baxter, 1993).

Všeobecne, v partnerstve medzi bezpečnou a úzkostnou/rozpoltenou osobou bezpečný partner poskytuje starostlivosť (Feeney, 1996), zatiaľ čo úzkostný/rozpoltený partner starostlivosť vyhľadáva. Doplnkové funkcie sa stávajú problematickými, nakoľko priľnavá závislosť úzkostného/rozpolteného partnera a jeho/jej problémy v udelení autonómie (Fitzpatrick, Fey, Sergin & Schiff, 1993) provokujú v bezpečnom partnerovi pocity obmedzovania a odpor (Jones & Cunningham, 1996).

Rozvod takýchto párov má mnohé znaky párov “ťah-tlak” popisovaných Parkinsonom (1987). Bezpečný partner, ktorý sa necíti byť ohrozený separáciou, sa bude usilovať dostať von, zatiaľ čo úzkostný/rozpoltený partner, ktorý posudzuje rozvod ako hrozbu (Birnbaum a kol, 1997), sa snaží zostať vo vzťahu. Úzkostný/rozpoltený partner sa cíti opustený, zdrvený a neschopný vyrovnať sa s separáciou a preto urobí všetko pre zabránenie rozvodu, či už robením kompromisov, ktoré predtým odmietal, súhlasom k poradenstvu, alebo uchýlením sa k právnej rade, aj keď toto pretrvávanie by malo znamenať ďalšie zhoršenie ich vzťahu.

Neistý partner začína komunikáciu o hocičom a akýmkoľvek spôsobom. Bezpečný partner, zatlačený k tomu, že sa cíti a koná vyhýbavo (Feeney & Noller, 1996), sa bude snažiť odvrátiť akýkoľvek kontakt, ktorý by mohol byť interpretovaný ako váhanie alebo zmena postoja.

Okrem toho, zatiaľ čo obidvaja partneri si môžu uvedomovať potrebu hovoriť o deťoch, iba bezpečný partner je schopný učiniť citové a rozumové rozdelenie medzi partnerskou a rodičovskou úlohou. Bezpečný partner preto väčšinou pokračuje ako rodič rovnako ako predtým, alebo s jasnou predstavou pre budúcnosť, napríklad tráviac víkendy sám so svojimi deťmi. Úzkostný/ rozpoltený partner môže deti používať ako spôsob pútania sa, napríklad vyhľadaním partnera zakaždým keď sa vyskytne najmenší problém, pod zámienkou, že “je to pre deti”. Takýto partneri majú problém rozoznať úzkosť svojich detí z rozvodu a môžu tiež prenášať svoje vlastné pocity a strach z opustenia na deti. Môžu hovoriť veci ako: “Tvoj otec/tvoja matka nás opustil/a” alebo “On/ona nás už nemá rád/rada”.

Obidvaja partneri sa môžu cítiť frustrovaní, pretože ich všetky opakované pokusy ujasniť si svoju pozíciu sú zbytočné. Jeden, alebo obidvaja z nich môžu vyhľadávať pomoc u nezainteresovanej osoby (Cohen a spol, 1999). Úzkostný/rozpoltený partner môže navrhnúť poradenstvo ako spôsob zmeny názoru bezpečného partnera (Birnbaum a spol., 1997).

Partneri bezpečný-úzkostný/rozpoltený môžu vyhľadať párovú terapiu. Úzkostný/rozpoltený partner môže vyhľadať takúto terapiu ako spôsob získania bezpečného partnera naspäť. Bezpečný partner väčšinou očakáva od terapeuta, že mu pomôže tlmočiť odkaz, že manželstvo je ukončené. Úlohou poradcu je pomôcť úzkostnému/rozpoltenému partnerovi akceptovať rozvod, a to porozumením jeho obáv a odporúčaním na individuálnu terapiu, aby sa mohol lepšie vyrovnať s pocitom prázdnoty, bezmocnosti a hlbokého strachu, ktorý v ňom rozvod vzbudzuje.

V individuálnej terapii by malo byť úzkostným/rozpolteným osobám doporučené identifikovať a mobilizovať svoju vnútornú silu a nájsť v sebe pevný bod, ktorý im pomáha cítiť sa schopní a cenní. Keď tieto osoby pochopia, že rozvod je nevyhnutný, terapeuti by im mali pomôcť zreorganizovať sa pre budúcnosť. To znamená pomôcť im stáť na vlastných, bez pocitu, že sa musia poponáhľať do nevhodného vzťahu, len aby zaplnili prázdnotu (Belsky & Cassidy, 1994). Tiež to znamená pomôcť im zredukovať ich značnú zaujatosť samým sebou, vnímať úzkosť ich detí a odlišovať ju od vlastnej. Počas tohto procesu by si terapeuti mali uvedomovať, že úzkostní/rozpoltení klienti v mukách oddelenia sa môžu snažiť priľnúť k nim (Dozier, Cue & Barnett, 1994) a znejasniť hranice ich vzťahu (Beslky & Cassidy, 1994). Mali by byť pripravení byť nápomocní, zatiaľ čo hranice zostanú jasné. 

Únikové osoby si môžu voliť úzkostných/rozpoltených partnerov, pretože ich závislosť uspokojuje vlastnú vyhýbavosť (Senchak & Leonard, 1992), alebo aby si potvrdili svoj názor na iných ako nestarostlivých a odmietajúcich (Bartholomew & Horowitz, 1991). Úzkostné/rozpoltené osoby môžu vyhľadávať potvrdenie svojho strachu z opustenia a byť priťahovaní únikovými partnermi, ktorí sú nútení ich opustiť (Belsky & Cassidy, 1994).

V rámci manželstva sa úzkostný/rozpoltený partner cítiť stále sklamaný nezúčastnenosťou únikového partnera (Pistole, 1994; Senchak & Leonard, 1992; Simon & Baxter, 1993), zatiaľ čo únikový partner sa často cíti podráždený priľnavosťou úzkostného/rozpolteného partnera a vzďaľuje sa ešte viac.

Úzkostné/rozpoltené osoby, ako už bolo spomenuté, sa obávajú oddelenia od bezpečného partnera a často používajú všetky možné druhy ľstí a manévrov, aby udržali stav, zatiaľ čo únikoví partneri často odchádzajú.

Rozvodový proces u týchto párov môže evokovať zlosť u oboch partnerov. U úzkostného/rozpolteného partnera je zlosť poháňaná zosilneným strachom z opustenia a pocitom bezmocnosti (Roberts & Noller, 1998). U únikového partnera je pohonom zlosti väčšinou úzkosť spôsobená pádom fasády ľahostajnosti a kontroly (Birnbaum a kol., 1997).

V procese rozvodu sú tieto páry často chytené v boji síl, kde sa každý z partnerov snaží znovu získať stratený pocit kontroly. Tieto páry zdieľajú mnohé z prvkov Parkinsonových (1987) silovo bojujúcich párov a Weingartenových a Leasových (1987) “boj a útek” párov, ktoré sa snažia jeden druhému ublížiť. Ich komunikácia je často vedená osobnými útokmi. Hoci deklarujú túžbu komunikovať, boja sa, že druhý partner bude túto ich túžbu interpretovať ako znak slabosti a podriadenie sa. Úzkostný/rozpoltený aj únikový partner nedôverujú motívom toho druhého, a preto sa môžu utiecť k strategickej manipulácii a taktickým bojom charakterizovaným militantnými pozíciami.

Obidvaja partneri majú sklon zapojiť deti do svojho boja o rozhodujúce slovo. Napríklad, každý z nich môže robiť plány pre deti bez informovania toho druhého. Môže sa stať, že úzkostná/rozpoltená matka organizuje aktivity pre deti na deň návštevy ich otca a potom sa sťažuje, že on nikdy nie je s nimi. Únikový otec sa môže objaviť bez predchádzajúceho upozornenia, potom sa cítiť odmietnutý ak sú deti niečím zrovna zamestnané a prestať ich navštevovať na nejaký čas.

Nedostatok schopnosti riešiť problémy (Pistole, 1989) môže viesť k tomu, že úzkostný/rozpoltený partner vnesie súboj pred súd a únikový partner bude spolupracovať len povrchne, zaujímajúc obrannú pozíciu (Scharfe & Bartholomew, 1995). Výsledok môže byť “rozvodový tanec”, kde úzkostný/rozpoltený partner tvrdí, že “aj keď ma bude prosiť, už ho/ju nechcem” a únikový partner “Ja nepotrebujem ju alebo jej deti”.

Tieto páry môžu vyhľadať rodinnú terapiu na podnet úzkost-ného/rozpolteného partnera. Únikový partner, ktorému všeobecne chýba náhľad a tiež sa ho bojí, má sklon spolupracovať len povrchne o potom utiecť (Scharfe & Bartholomew, 1995). Úlohou poradcu by malo byť pomôcť páru dosiahnuť jasnú, konkrétnu a jednoznačnú dohodu so špeciálnou pozornosťou na potreby detí. Môže byť užitočné podoprieť pocity únikového partnera ohľadom kontroly v procedurálnych otázkach (ak to neovplyvňuje dohodu, alebo neohrozuje práva druhého partnera), zatiaľ čo úzkostnému/rozpoltenému partnerovi ponúkneme citovú podporu a empatiu (Dolan a spol., 1993; Dozier a spol., 1994).

V prípade, že úzkostný/rozpoltený partner vyhľadá terapiu pre vyrovnanie sa s úzkosťou z rozvodu, platia rovnaké doporučenia ako uvedené vyššie.

Hoci manželstvá medzi dvomi úzkostnými/rozpoltenými osobami sú dokázateľne zriedkavé (Belsky & Cassidy, 1994; Kirkpatrick & Davis, 1994), v našej klinickej praxi sme sa s niekoľkými stretli. Takýto jedinci sa často ženia a vydávajú v rámci vzájomného hľadania dobrej duše – niekoho, kto túži, tak ako oni, po perfektnej blízkosti a úplnej vnímavosti. Ich manželský život má sklon k zapleteniu. Chýbajú im vlastné pevné hranice, hľadajú zlúčenie a partnera vidia skôr ako pokračovanie seba než ako oddelenú osobu (Belsky & Cassidy, 1994). Keď nie sú ich nereálne očakávania splnené, úzkostní/rozpoltení manželia strácajú jeden o druhom ilúzie. V mnohých prípadoch je strata ilúzií spojená s vyhľadaním nového partnera, ktorý by spĺňal predstavy blízkosti (Belsky & Cassidy, 1994). Či sa to stane alebo nie, väčšinou je to v tomto bode, keď sa začne hovoriť o rozvode.

Hrozba rozvodu spúšťa u úzkostných/rozpoltených osôb komplex inten-zívnych obáv. Najzjavnejšie sú snáď prvé obavy z opustenia. Okrem toho, nevyhranenosť ich vlastných hraníc znamená, že často prežívajú rozvod ako ohrozenie vnímania seba. (Birnbaum a spol., 1997).

Partneri v úzkostnom/rozpoltenom páre sa tiež často boja, že už nikdy nenájdu spriaznenú dušu. Ako to povedal jeden klient: “Viem, že nikdy vhodnejšieho partnera, ktorý chápe a akceptuje moje zvláštnosti a zostanem sám.”

Pri rozvode majú tieto páry mnohé z prvkov Parkinsonových (1987) zapletených párov. Rozsah a intenzita obáv, ktoré v nich rozvod evokuje, má sklon prevládnuť ich schopnosť logického úsudku. Snahy jedného z partnerov vymotať sa zo zapletenia často evokujú veľa zlosti a odvetného násilia u dru-hého (Duton a spol., 1994). Násilie je niekedy racionalizované existenciou priateľa (milenca, pozn.prek.), ale jeho podstatnou príčinou je neschopnosť vidieť druhú osobu ako samostatného jedinca a dovoliť mu odísť a, paradoxne, skrytým motívom je priviesť zblúdeného partnera naspäť do manželstva.

Ich komunikácia je väčšinou charakterizovaná vzájomným obviňovaním a projekciami, keďže každý z partnerov popiera svoje vlastné osobné problémy a odmieta niesť osobnú zodpovednosť za rozpad manželstva alebo stupňovanie konfliktu rozvodového procesu.

Okrem toho, ako výsledok svojich obáv, budú zrejme obaja partneri sabotovať rozvodový proces, aj keď vyhlasujú, že už spolu nemôžu žiť, oddeliť sa však tiež nemôžu. Mnoho z týchto párov sa “chronicky rozvádza”. To znamená, že tak dlho naťahujú proces, že nikdy sa úplne neoddelia. Všetky prostriedky sú pre nich čestné (Cohen a spol., v tlači).

Deti sa väčšinou stávajú prostriedkom priľnutia na partnera, ktorý sa v určitom momente stáva viac ochotným dosiahnuť rozvodové vysporiadanie. Úzkostní/rozpoltení rodičia sa budú snažiť sústrediť deti na svojej strane alebo využiť ich pre vlastné potreby.

Ak to zákon dovoľuje, takéto páry tiež často používajú súdy, aby mohli zostať s tým druhým. Napríklad, keď je rozhodnutie súdu očividne v prospech jedného z partnerov, ten druhý sa odvolá k vyššiemu súdu; ak je rozhodnutie opačné, ten partner, ktorý prehráva, vyhľadá “pravú chvíľu”, aby obnovil právny boj. Okrem toho, nakoľko tieto páry majú silný citový záujem, aby tento boj pokračoval (Parkinson, 1987), často sa konflikt rozhorí opäť po rozvode. Alimenty, podpora detí, poručníctvo a návštevné práva poskytujú zámienky pre udržiavanie boja.

Úzkostné/rozpoltené páry často vyhľadávajú párovú terapiu. Ich motívy však väčšinou nesúvisia s ich pocitmi a s riešením sporu, ale vyhľadávajú spojencov v boji. Vo svojom hľadaní ideálneho terapeuta-spojenca, ktorý by ich “chápal” a bol na ich strane, často behajú od jedného poradcu k druhému. Snahy intervenovať na úrovni páru často zlyhávajú. V extrémnych prípadoch je jediným možným spôsobom intervencie určenie rodičovských povinností a rozhodnutie o poručníctve a návštevách.

Únikoví partneri si často vyberajú jeden druhého, aby udržali intímnosť na okraji (Senchak & Leonard, 1992). Ich manželstvá sú často odmerané a vzdialené, umožňujúce každému partnerovi udržať cit pre kontrolu úrovne blízkosti. Toto môže fungovať k ich vzájomnej spokojnosti, až kým sa nestane niečo, čo spôsobí, že jeden z nich sa cíti nenapraviteľne ukrivdený. Spúšťačom môže byť čokoľvek od pociťovaného odmietnutia, alebo nezáujmu, až po slovné osočovanie, či fyzické násilie. Čokoľvek to je, urážka je hlboká a pociťovaná ako neospravedlniteľná. Keď jeden z partnerov naznačuje, že chce ukončiť manželstvo, druhý partner sa cíti podobne ublížený. Ani jeden z partnerov nie je pripravený investovať snahy potrebné pre prebudovanie vzťahu (Latty-Mann & Davis, 1996). Rozvod je prísľubom oslobodiť ich jeden od druhého a nájsť si iného, pravdepodobne vhodnejšieho partnera.

Rozvody únikových partnerov majú dynamiku Parkinsonovych párov (1987) s anamnézou rodinného násilia, rovnako ako aj párov “vo vojne” popisovaných Weingartenom a Leasom (1987). Ich vzájomné ublíženie začína cyklus odplát a ďalšieho ublíženia, ktoré je živené pocitom bezmocnosti, straty kontroly (Birnbaum a spol., 1997) a pocitmi odmietnutia, aj na strane partnera, ktorý inicioval rozvod (Scharfe & Bartholomew, 1995).

Na rozdiel od možného násilia u úzkostných/rozpoltených párov, násilie únikových partnerov je namierené nie na privedenie zblúdeného partnera späť, ale na napravenie svojho strateného sebavedomia. Ich nedostatok empatie môže vyústiť v plánovanejšom a zlomyseľnejšom násilí, ako je impulzívne násilie úzkostných/rozpoltených párov. Príkladom je únikový muž, ktorý predtým, než opustil domov, rozbil všetky riady, pretože “Ak ja žiadne nemám, ani ona nebude mať”. Tiež sme sa stretli s únikovou ženou, ktorá zničila rodinné auto, ktoré jej partner dostal súdnym rozhodnutím.

Zo všetkých troch štýlov pripútania je únikový charakterizovaný najrigídnejším vnútorným modelom (Bretherton, Ridgeway & Cassidy, 1990). Výsledkom je úzky repertoár odpovedí a slabé schopnosti riešiť konflikty (Kobak & Hazan, 1991; Pistole, 1989). Komunikácia únikových partnerov, ak vôbec nejaká je, je hádavá a obviňovacia a rýchlo sa vymyká spod kontroly, čo tiež môže živiť násilie (Parkinson, 1987).

Deťom takéhoto páru veľmi hrozí stať sa zámienkou v tejto bitke. Časté sú spory o opateru, nie preto, že obidvaja rodičia chcú deti, ale aby odopreli opateru druhému partnerovi. V extrémnych prípadoch môže jeden z rodičov uniesť deti, alebo môže obviniť partnera z fyzického alebo sexuálneho zneužívania detí.

Doporučovať terapeutickú intervenciu u tohto páru alebo jednotlivých partnerov nemá význam. Pravdepodobne bude odmietnutá. Ak aj nebude, pozitívne výsledky nastanú až za príliš dlhý čas na to, aby pomohli ohrozeným deťom. Aby sa pomohlo deťom, je potrebné zapojiť sociálnu pomoc a právnu intervenciu, najmä v prípadoch falošných obvinení zneužívania detí. Pre deti sa doporučuje terapia ako pomoc vysporiadať sa s traumou.

Šesť typov rozvodových párov reprezentovaných spomínanou typológiou predstavuje, samozrejme, všeobecné modely. Keďže však ľudská povaha je veľmi rôznorodá a každý rozvod taktiež, len málo párov bude spĺňať presne niektorú z uvádzaných kategórií. Ainsworthove (1978) tri štýly pripútania sú len hrubým vodítkom. Jeden človek môže mať prvky jedného alebo viacerých štýlov pripútania. Ľudia s rovnakým štýlom pripútania sa tiež môžu líšiť v tom, ako bezpeční, úzkostí/rozpoltení či únikoví sú. Typológia nezachytáva tieto drobné odchýlky. Okrem toho, dynamiku tiež ovplyvňujú iné faktory než len štýl pripútania, napríklad osobnostné faktory.

Akokoľvek, typológia poskytuje predbežnú formuláciu toho, ako môžu vzory pripútania sa ovplyvniť prechod rozvodom. Porozumenie toho, čo spôsobuje rozvodové konanie párov by malo byť nápomocné v terapeutickom aj právnom procese. Okrem toho by naša formulácia mala stimulovať zváženie iných osobnostných faktorov zapojených v dynamike rozvodu. Podľa nášho názoru je ďalej potrebná empirická štúdia šírky rozvodových dynamík cielená na vyskúšanie spomínaných terapeutických praktík.

Preložila: Dr. A. Bražinova

Späť na úvodnú stránku bulletínu EMPATIA č.1/2001