Bert Hellinger: Skrytá symetrie lásky, Nakladatelství PRAGMA, 2000, 290 strán

Autori G. Weber a H. Beaumont (prvý nemec a druhý američan), spolupracovníci a obdivovatelia Berta Hellingera mali pred sebou ťažkú úlohu, ak chceli čitateľovi verne priblížiť dielo tohto človeka. Pre psychoterapeutov hellingerovho typu je príznačné, že svoju prácu radšej robia, než by o nej sami písali. A tak to zaň – našťastie – urobili iní. Musím povedať, že kniha Skrytá symetrie lásky, z podtitulom “Co podporuje lásku v partnerských vztazích”, sa číta veľmi dobre, je zrozumiteľná a nesporne inšpirujúca. Sama však neviem, ako by som ju prijala, nebyť mojich predchádzajúcich skúseností s touto metódou, získaných počas workshopov vedených Ivanom Vernym, ktorý takisto patrí k nasledovníkom B. Hellingera. Spočiatku to bol práve živý kontakt s metódou, vyskúšaný na vlastnej koži, ktorý ma tak nadchol. Kniha tiež, ale najmä preto, lebo mi poskytla odpovede na nedopovedané otázky, na ktoré počas semináru nezostal čas.

Kto je to B.Hellinger? Keďže predpokladám, že pre niektorých čitateľov môže byť toto meno neznáme, priblížim jeho osobnosť aspoň v skratke. Je to nemecký terapeut, nar. roku 1925, bývalý kňaz a misionár, ktorý strávil 16 rokov v Južnej Afrike a tento pobyt nesporne ovplyvnil jeho prácu. Vychádza v nej jednak zo štúdia rodín primitívnych národov, avšak ovplyvnila ho aj psychoanalýza, gestalt analýza, NLP, práce Berneho, Nagya, Frankla, Ericksona a ďalších. Jeho dielo je jedinečnou syntézou mnohých myšlienkových smerov.

Princíp práce spočíva na inscenovaní rodinnej konštelácie, čo takisto nie je nič nové - Hellinger metódu nevymyslel, iba prišiel na to, ako ju účelne modifikovať. Jeden člen rodiny, spravidla ten, ktorý sa najviac identifikuje s patológiou v systéme, postaví v priestore (“energetickom poli”) za pomoci protagonistov skupiny svoju rodinu (orientačnú, prokreačnú, akúkoľvek), podobne ako to poznáme z práce V. Satirovej. V poli má aj zástupcu za seba a sám sleduje systém “zvonku”. Pracuje sa s energiou poľa (ako v gestaltterapii) a s pocitmi rolových figúr, ktoré na pokyn terapeuta menia svoju pozíciu, čo im umožňuje zachytiť a verbalizovať meniace sa prežívanie a symptomatológiu. Je takmer neuveriteľné, že protagonista v roli člena rodiny (ktorého nepozná a nikdy ho ani nevidel), dokáže s pomerne značnou presnosťou identifikovať cudzie emocionálne a somatické prežívanie, vrátane symtómov poruchy (!). Je to fenomén, ktorý v knižke dokumentujú viaceré kazuistiky, ilustrované pre väčšiu názornosť aj grafickými náčrtmi “poľa”, no zažila som ho aj na vlastnej koži. Sám Hellinger tvrdí, že nevie ako to funguje, ale podstatné pre neho je, že je to použiteľné a dá sa na to v terapii spoľahnúť. Terapeut vedie protagonistov (zastupujúcich členov rodinného systému) k hľadaniu a nájdeniu optimálnej pozície v systéme a k rešpektovaniu určitých pravidiel. To je proces, v ktorom sa “chaos” začína meniť na “poriadok”. Hellinger je presvedčený, že existujú niektoré zákonitosti (pravidlá) v rodinnom systéme, ktoré ak sú ignorované, systém smeruje k dysharmónii, chaosu, dezintegrácii. Pre Hellingera je príznačné, že do “rodiny” zahŕňa všetkých, ktorí svojou existenciou systém významne ovplyvnili, vrátane nenarodených (potratených) detí, zomrelých príbuzných, milencov, bývalých partnerov a pod.

Prvý diel knihy nazvaný “fenomenológia systémov intímnych vzťahov” je venovaný popisu týchto zákonitostí, čomu nasvedčujú aj názvy kapitol (Vina, nevina a hranice svědomí – Muž a žena: základ rodiny –Rodiče a děti – Svědomí rodinné skupiny – Láska a větší duše). Druhý diel knihy má názov “Psychoterapeutické otázky”. V ňom autori Weber a Beaumont poskytujú celistvejší obraz o danom prístupe, vrátane vlastných poznámok a pripomienok. Napokon kniha obsahuje aj stručný dodatok, informujúci o živote a diele B.Hellingera. Musím sa priznať, že aj po viacnásobnom prečítaní som niektoré Hellingerove “nápady” nepochopila. Tajomstvom pre mńa ostatne tiež zmysel niektorých rozprávkových príbehov, ktorými je popretkávaný text (mimochodom, Hellinger využíva rozprávanie príbehov v terapii podobným spôsobom ako M.Erickson). Možno si (podobne ako ja) čitateľ povie, že na jeho vkus sú Hellingerove intervencie príliš direktívne, no napriek tomu každý v tejto knihe nájde – o tom som presvedčená - množstvo skvelých myšlienok, pre ktoré sa ju určite oplatí čítať.

Napokon mám ešte jednu výhradu: Český prekladateľ používa na označenie hellingerovho prístupu pojem “systemický” - kto však študoval systemiku, vie, že je to zavádzajúce. Snáď by bol vhodnejší prívlastok “fenomenologický”, ktorý napovedá, akú veľkú váhu kladie autor na čisto subjektívnu (i nadzmyslovú) skúsenosť svojich klientov, ktorú odmieta posudzovať, hodnotiť a zovšeobecňovať.

A to je myslím dôvod, prečo o nej sám tak nerád píše.

PaedDr. Jitka Prevendárová, CSc.

Späť na úvodnú stránku bulletínu EMPATIA č.1/2001