Už prvý telefonický kontakt ukazoval, že je iná ako ostatní klienti. Bola stručná, vecná. Osobné stretnutie potvrdilo, že je človekom, ktorý vie, čo chce a drží si svoje záležitosti pevne v rukách. Na prvej konzultácii mi povedala stručne o svojom živote, o tom, že teraz hľadá svoju cestu a potrebuje sa vysporiadať so svojou minulosťou. Po jednej z mojich doplňujúcich otázok mi pozrela rovno do očí a povedala: “Všetko vám nemôžem povedať, ešte vám nedôverujem.” Čakala som, či príde na druhú konzultáciu. Prišla načas. Povedala, že si ma najprv potrebovala otestovať. Po našom prvom rozhovore cítila uvoľnenie, chce ku mne chodiť. Mala pripravený zoznam otázok, na ktoré si potrebovala s mojou pomocou zodpovedať, presne formulované problémy, ktoré potrebovala vyriešiť, vymedzila dni a čas, kedy by mohla chodiť. Presne stanovené body pracovnej dohody. Ale ak som aj mala chvíľu dojem, že to všetko bude len o racionálnom prehodnocovaní faktov a vzťahov, rýchlo som ho stratila. V krátkom čase mi dovolila nahliadnuť do svojho vnútra a ja som za jej racionalitou objavila citlivú ženu, hľadajúcu samu seba. “Ťahalo ma to ku knihám. Prečítala som niekoľko kníh, stále som niečo hľadala, ale nevedela som čo”. Nebola som naučená prijímať pomoc od iných ľudí, preto najprv tie knihy, nepomohli. Ja som bola ďalšou možnosťou. Bola to náhoda, že jej prst zastal v telefónnom zozname práve na mojom čísle. To ďalej už bolo len o dôvere – a o bolesti. O mori bolesti.

Dospelí nezvyknú často písať a už vôbec nie tak srdervúco ako ona. Ona navyše plakala pre niečo, čo už bolo dávnou minulosťou – pre svoje detstvo. Otvorila ranu, ktorá sa nemohla zahojiť ani po pätnástich rokoch a nechávala z nej vytiecť všetku bolesť, ktorá ju dusila a gniavila všetky tie roky doteraz….

Jedna z prvých spomienok sa viaže na chvíľu, kedy otec prvý raz zbil mamu. Zbil ju do krvi a ona bola príliš malá, aby niečo chápala. Zostal v nej len strašný strach a nejasný pocit viny, ktoré sa v nej umocňovali každou ďalšou bitkou, v ktorej sa opitý otec vyv?šil na mame. Vo svojej detskej hlávke si pospájala svoje detské prehrešky s trestom, ktorý dostávala mama. Zvracala v škôlke, zašpinila koberec, to preto … Správanie mamy len potvrdzovalo jej domnienky – bola voči nej nevľúdna, odmietavá. Keď otec prvý raz zbil ju, mala pocit, že si to zaslúžila. Nechcela byť zlá, to naozaj nie, ale vždy sa niečo pritrafilo… Vtedy si neuvedomovala, že ani všetky previnenia spolu nevysvetľujú tvrdosť bitky a trestov, ktoré od otca dostávala. “Som zlá”. Matka, sama na pokraji zrútenia jej nedokázala dať pocítiť, že to nie je pravda, a tak vo svojom sebaobviňovaní zašla až k pokusu o samovraždu. Nevyšiel jej. Ani ten prvý, ani tie ďalšie. Internát ju oslobodil od otcových bitiek, ale neoslobodil ju od sebanenávisti.

“Si zlá a nezaslúžiš si žiť!” Stačilo málo a v jej mladom tele sa rozpútal boj o život – sebanenávisť ju ťahala k najvyššiemu trestu, pud sebazáchovy späť k životu.

Otehotnela s prvým mužom a to ju zachránilo. Chcela žiť, veľmi a materstvo ju zbavilo potreby ubližovať si. Vydávať sa nechcela, ale bola to jediná možnosť ako vytvoriť dieťaťu domov, tak nakoniec povedala áno. Manžel nebol zlý, snažili sa obaja, ale bolo toho všetkého zasa príliš veľa na zvládnutie. To, čo nešlo, začala podvedome pripisovať sebe a znova sa vrátila potreba trestať sa. Rozvod nepriniesol riešenie, len trochu obrátil problém. “Bude to dlhé rozprávanie,” upozornila ma, keď si telefonicky objednávala konzultáciu. Naozaj bolo dlhé a nebolo jedno. Potrebovala sa vyrozprávať, vyplakať zo všetkého. Chcela žiť, zaväzovalo ju k tomu materstvo – len nevládala s tým balvanom, ktorý ju dusil. Potrebovala vyliať tú bolesť, ktorá zostala z čias, keď ju otec za vrkoč vláčil po schodoch. Potrebovala nahlas vysloviť slová nenávisti voči matke, ktorú jej prísne svedomie prikazovalo milovať, ale ktorá jej nikdy nedala pocítiť že ju má rada. Potrebovala niekomu povedať o všetkých svojich previneniach, skutočných i domnelých, aby si mohla odpustiť.

Dnes sa už dokáže smiať. Bola to dlhá a ťažká cesta. Potrebovala pochopiť správanie svojho otca, ktorý – sám ako nechcené a nemilované dieťa, nemohol dať lásku, ktorú nikdy nezažil. Pochopiť chlad svojej matky, ktorá v snahe odísť čo najrýchlejšie z preplneného rodičovského bytu, spojila svoj život s alkoholikom a nedokázala vo svojom ubolenom vnútri nájsť cit pre svoje dieťa. Pochopiť, že ona ako dieťa neniesla vinu za správania svojich rodičov.

“Viete, že občas mám chuť obliecť si sukňu?” Ženstvo, ktoré donedávna potláčala aj oblečením, sa prediera na povrch. Pozerám na ňu a pripadá mi ako kvet, ktorý nejakým zázrakom prerazil vrstvu betónu, ktorý naň vyliali niekedy dávno, keď ešte len začínal rásť.

Malý zázrak. Sila človeka? Sila života?

V súvislosti s ňou sú v mojom prežívaní zastúpené rovnakou mierou obdiv a bolesť. Obdiv nad jej nezlomnou vôľou žiť, nad jej schopnosťami, nad jej vnútornými normami. Obdivovala som jej vnútornú silu. Pripomínala mi pstruha. Dokázala sa s odvahou pustiť do čohokoľvek, čo život pred ňou postavil ako prekážku. Obdivovala som, ako dokázala podriadiť svoje city rozumu. Bola som svedkom jej rozchodu s človekom, ktorý jej pomohol nájsť kus samej seba, ale ktorý stanovil príliš prísne hranice jej samostatnosti. “To nie je dobrý vzťah, v ktorom človek nemôže byť sám sebou.” Keď to hovorila, tiekli jej slzy a bolo jasné, že je niekde uprostred voľby, ten boj však chcela vybojovať sama, bez mojej pomoci.

Bolesti boli dve – tá jej vlastná, ktorú som s ňou zdieľala vo svojich chvíľach, kedy sa vracal do detstva, ale aj tá moja. Bolesť, ktorú som pociťovala vždy, keď sa prejavovalo zranené dieťa v nej, to dieťa, ktoré mi s dôverou zverovala. Raz prišla s prefarbenými vlasmi. Chce sa niekomu páčiť?. Vôbec nie, len konečne nadobudla odvahu dať si farbu, ktorá sa jej už dávno páčila, ale mala pocit, že si ju nemôže dovoliť. Rozumejte – že si ju niečo ako nezaslúži. Ona, taká nehodná, takú krásnu farbu! Práve pri takýchto maličkostiach má vždy vo vnútri niečo zabolelo. “Vyhrala som konkurz! Robili sme psychologické testy. Ani sa mi nechce veriť – od detstva som bola len veľká nula!” Ešteže ľudia veria testom, keď už nedokážu veriť vlastným očiam – veď ona svoju šikovnosť dokazovala vo všetkom, do čoho sa pustila.

Bolela ma každá veta jej príbehu malého dievčatka, ktorý mi napísala v čase, keď už zvládla vlnu nenávisti voči matke. Text, písaný na stroji človekom, ktorý sa učí písať, len zvýrazňoval bezmocnosť dieťaťa, ktoré sa spovedalo: “Otec bil mamu. Bil ju hlava nehlava a neprestal až do chvíle, keď mala tvár zaliatu krvou. Ja som ticho plakala a cítila som strach, že teraz príde za mnou a zbije aj mňa. Plakala som potichu, lebo som bola bitá aj za to, že som plakala nahlas.” Ona si urobila odstup od svojej bolesti, a tak jej posledné vety príbehu, písané už v tretej osobe, prelievajú bolesť do nádeje: “Vytrpela veľa za svoj život a aj napriek tomu, že sa už niekoľkokrát chcela vzdať boja, je tu, na zemi, medzi nami, živými. Málo ľudí malo v sebe toľko sily bojovať a riskovať, ako dokázala ona. Ja verím, že keď bude pokračovať ako to robí doteraz, ona svoj cieľ dosiahne. A bude šťastná žiť v láske a porozumení až do svojej smrti. Nech jej pánboh pomáha na tejto ceste jej života a dá jej silu. Veď si to zaslúži.”

Od nášho posledného stretnutia prešli tri roky. Chcela sa so mnou stretnúť, ale opakovane sme sa minuli. Len jej svadobné oznámenie ma našlo. Verím, že je šťastná. Veď si to naozaj zaslúži.

"Mlčanie a tajomstvo má cenu zlata, ak ich rovnako ako zlato vieme správne použiť."
R. Welter- Enderlinová

Späť na úvodnú stránku bulletínu EMPATIA č.2/2001