Historicky prevládajúce použitie metafory v klinickej praxi je najmä terapeutom riadená aktivita (Bergman, 1985; Combs & Freedman, 1990; Dielman, Stevens & Lopez, 1984; Dolan, 1991; Haley, 1981; Matthews, 1984; Peeks, 1989; Piercy & Tubbs, 1996; Shilts & Ray, 1991; Waters & Lawrence, 1993). Sem patria príbehy, úlohy, rituály určené terapeutom, anekdotické a metaforické objekty používané počas terapie. Niektoré metódy sú riadené terapeutom, ale vytvorené klientom, ako napríklad arteterapia, terapia hry, písanie listov, vedenie denníka, audio a video nahrávanie a psychodráma (Dielma, Stevens & Lopez, 1984; Gil, 1988 & 1991; Haley, 1981; James, 1989; James & Nasjleti, 1993; Peeks, 1989). Trendy terapeutickej praxe a najmä naratívnej terapie v poslednej dobe prehodnotili nadradenosť terapeuta, vrátane vytvárania a zavádzania metafor do terapie. V tomto príspevku skúmame implicitné a priame metafory spojené s naratívnou terapiou, ktoré, ak sú nekriticky zavedené, môžu neodvratne prispieť k oslabeniu.

Metafora je z gréckeho slova metaphora, čo znamená premiestnenie. Jednotlivo – meta znamená spolu s, za, zatiaľ čo phore znamená vec, alebo nosná časť. Pôvod slova metafora naznačuje “ísť za nosnú časť”, niečo, čo premiestnením získava nový význam. Základná hodnota metafory v terapii spočíva v prenose významu, v schopnosti prepojiť koncepty a zväčšiť predstavivosť o rozpoznávanie nových možností. Schön (1979) hovorí, že v terapeutickom kontexte môže byť metafora považovaná za “určitý druh produktu – perspektíva alebo rám, spôsob náhľadu na veci – a určitý druh procesu, ktorým sa objavujú nové perspektívy sveta”. V tomto príspevku chceme poukázať práve na túto predstavu metafory objavujúcu sa na mnohých úrovniach v rámci terapie. Na prvej úrovni je implicitná metafora, ktorá vytvára rámec pôsobnosti pre terapiu, ako napríklad “terapia je riešenie problému”, alebo “rodina je systém.” Druhou úrovňou je priame používanie metafory, jej zavedenie do terapie a použitie ako proces revízie s klientom.

Implicitná metafora v naratívnej terapii je spôsob naratívu samotného. Spočíva v tom, že samotné vnímanie sveta je vytvorené cez jazyk a príbehy. Naratívna metafora spočíva na predpoklade, že “realita” je tvorená spoločnosťou, že je vytvorená a udržiavaná členmi určitej spoločnosti v príbehoch každodennej interakcie a naprieč generáciami (Freedman & Combs, 1996). Tieto sociálne metafory ovplyvňujú a tvarujú individuálne metafory. Problémy sú tak vnímané ako súčasť kultúrneho kontextu, rovnako ako aj individuálnej skúsenosti (Zimmerman & Dickerson, 1996). White a Epston (1990) považujú analógie spoločenských vied, ako sú: pozitivizmus, teória hry, alebo teória rolí, ako vyplývajúce zo spoločensko-politického kontextu. Usporiadanie psychoterapie podľa týchto metafor vnímajú ako pokračovanie “rozpravy o jednotnej pravde” dominantnej kultúry. Tvrdia, že neexistuje základný, alebo pravdivý naratív. Príbeh každého jedinca je individuálna rozprava. Význam je odvodený od pretvorenia skúsenosti do príbehov a uskutočňovanie týchto príbehov pozostáva zo životov a vzťahov. Takže naratívna terapia je “o prerozprávaní a znovuprežitie príbehov” (Freedman & Combs, 1996, s.33).

Nakoľko metafora naratívnej terapie sa stáva spôsobom, pomocou ktorého terapeut filtruje a porozumie klientove skúsenosti a tiež spôsobom, pomocou ktorého terapeut smeruje diskusiu, naratív samotný je implicitnou metaforou. Vytvára formu terapie, určujúc otázky, ktoré je možné sa pýtať, ako aj tie, ktoré nebudú položené. Taktiež odhaľuje samotnú podstatu stretnutia. Už jednoducho vysvetlenie toho, ako je získaná vedomosť a vytvorená skúsenosť, je aplikovanie metafory, ktorá je transparentná a zriedkavo je stredobodom konverzácie medzi klientom a terapeutom. Riziko je, že táto neviditeľnosť odoberá klientovi možnosť výberu. Klient nemôže žiadať, aby sa terapeut zdržal pozerania na svet v naratívnych významoch, alebo aby si prisvojil iný uhol pohľadu. Taká žiadosť by viedla do slepej uličky.

Ak chce terapeut zotrvať pri spolupráci a nechce vystupovať vo vzťahu ako nadradený partner, mal by formulovať svoj rámec pôsobnosti. Calaghan, Naugle a Folette (1996) hovoria, že “klient často prichádza na terapiu s predstavami, ako sa zapojí do terapie, ako aj čo očakáva od terapeuta” (s.385). Napríklad, klient môže očakávať, že terapeut si vypočuje jeho obavy a potom poskytne praktickú radu. Očakávania o terapii môžu vyplynúť z viacerých zdrojov, ako sú kultúrne očakávania, názory priateľov, alebo médií (Wright & Davis, 1994). Ak takáto rada neprichádza, alebo očakávania nie sú naplnené, klient môže pociťovať vážnu frustráciu. Odpoveď, ktorá nenapĺňa takéto očakávania, môže predstavovať negáciu a ovládnutie klientovej predstavy “reality” a privilegovanie terapeutovej predstavy.

Osoba, ktorá vyhľadala terapiu, má právo poznať dôsledky pre vzťah naratívneho rámca pôsobnosti, rovnako ako aj to, ako sa terapia môže rozvinúť. Winslade, Crocket a Monk (1997) popisujú dilemu vytvorenú tým, že klient požiadal: “Chcel by som, aby ste mi povedali súčasný názor na to, ako vzniká homosexualita” (s.59). Táto požiadavka nastolila pre naratívneho terapeuta dilemu, že mal zaujať rolu experta. Keby ponúkol názor, dostal by sa do role, že má významné informácie o etiológii homosexuality. Winslade a kol. diskutujú, ako odpoveď na túto otázku vytvorí vzťah experta a klienta. Konštatujú, že toto sa skutočne prihodilo a nazývajú to “druhá najlepšia možnosť” (s.59). Je však zaujímavé spomenúť, že v ich diskusii na túto tému a u zvažovaných možností nebol úprimný popis naratívnej metafory ako rámec pôsobnosti predstavený ako jedna z nich.

Terapeut by mal byť pripravený na konverzáciu s klientom o naratívnej terapii a diskutovať s ním o následkoch. Takže z reflektívnej pozície by bolo vhodnejšie odpovedať na otázku klienta, ktorého spomínajú Winslade a kol. tak, že odpovedanie tejto otázky by nastolilo nerovnováhu vo vzťahu, s ktorou by obaja neboli spokojní. Toto by určite viedlo k hlbšej diskusii o role terapeuta a procese zmeny praxe naratívnej terapie. Takáto konverzácia by sa mala objaviť vždy, keď klient dá najavo, že má určité očakávania, ktoré by neboli v zhode s hodnotami naratívnej praxe. Podľa nás by klient mal mať právo byť informovaný o terapeutovom zameraní ešte pred stretnutím. Podľa nás je informácia o zameraní dôležitý prvý krok pre klientov. Takáto informácia bude zahrnutá do každej diskusie o tom, čo klient od terapie očakáva a či je spokojný so vzťahom k danému terapeutovi a a k danému pracovisku. Niektoré pracoviská majú špeciálne zamerania, ako je 12 krokov, kognitívny behaviorálny alebo na riešenie zameraný prístup a to by tiež malo byť vyjasnené.

EXTERNALIZÁCIA AKO BUDOVANIE METAFORY

Naratívna terapia, tak, ako bola prezentovaná Whiteom a Epstonom (1990) nepoužíva špecificky termín metafora, keď popisuje proces rozprávania príbehov. Používajú skôr termín analógia, alebo “príbehová analógia”. Freedman a Combs (1996) používajú termín “naratívna metafora”, spolu s termínom “príbehová analógia”. Už samotný akt rozprávania príbehu je metaforou. White (1989) tvrdí, že externalizácia je kľúčom k reautorizácii príbehov. Proces externalizácie je “prístup, ktorý povzbudzuje človeka objektivizovať a občas perzonifikovať problémy, ktoré vníma ako ťaživé” (White, 1989, s.1). Externalizácia umožňuje vnímať problém ako oddelenú a externú jednotku pre osobu vo vzťahu. Klientovi sa tak otvárajú dvere pre opísanie seba a problému vo vzájomnom vzťahu. Tým, že si človek uvedomí seba ako oddeleného od problému, začne spontánne vnímať iné možnosti. Začne oceňovať výpovede iných. V skutočnosti sa začne vidieť ako iná osoba. (Zimmerman & Dickerson, 1996, s.77)

Začína si všímať, ako sa procesy sily stávajú osobne internalizované a že problém existuje v rámci kontextu úzkosti (Adams-Westcott & Isenbart, 1996).

Naratívna terapia sa stala známou pre mená, ktoré sa vytvorili pre externalizáciu problémov z praxe, ako je “Sneaky Poo” (White, 1984), “Fear Busting and Monster Taming (Krotenie obáv a cvičenie príšer)” (White, 1985), “King Tiger and Roaring Tummies (Král Tiger a vrčiace bruchá)” (Wood, 1988) a “Itchy Fingers (Svrbiace prsty)” (Menses & Durant, 1986). Samotná podstata týchto termínov svedčí o tom, že boli pôvodne iniciované terapeutmi. Je veľmi nepravdepodobné, aby boli takéto chytľavé termíny opakovane navrhované rôznymi klientmi.

Obmedzenie používania takýchto termínov je v tom, že umožňujú dichotomické myslenie. Klient sa môže vidieť v situácii “naplnenej problémom” a potom si vytvorí nálepku, ktorá ho nabáda k zohľadňovaniu problému relatívne jednoduchými, jednotnými termínmi, kde riešením je dosiahnuť opak danej nálepky. White (1991) popísal tento proces nasledovne,

Ohraničenie sa vyskytne, ak pomenovanie problému predstavuje obmedzenie v rozsahu možností pre klienta. V mnohých situáciách je problém komplexnejší, ako naznačuje jednoduchosť nálepky. Napríklad, osoba prežívajúca osamotenie bude pravdepodobne vidieť porazenie osamelosti ako prežitie popularity a sociability. Je však mnoho skrytých odtieňov významu medzi polaritami osamelosť a popularita, ak sa zameriame striktne na dichotómiu prítomnosti alebo neprítomnosti problému. Terapeut by mohol využiť príležitosť preskúmať s klientom niektoré výhody osamelosti a negatívne dôsledky popularity. Klient môže zistiť, že keď sa cíti osamelý/á, píše poéziu a pracuje s drevom, alebo háčkuje. Osamelosť môže byť pre danú osobu prostriedkom ku kreativite. Popularita môže znamenať nedostatok súkromia. Rozdielnejšie metafory externalizácie môžu zahrnúť tieto mnohoraké významy, nakoľko obraz môže obsahovať celkové aspekty a rozdielne perspektívy.

V našej práci sme experimentovali s prizvaním klienta, aby pomenoval problém správnym menom, alebo povolaním, ako napríklad “Ralph zlodej”. V mnohých prípadoch, najmä u detí, sme odporúčali nakresliť obrázok problému, čo tiež podporuje externalizáciu. Ak bol problém klientom spredmetnený, metaforicky zobrazený ako napríklad stena, alebo bič, pýtali sme sa otázky, ktoré vylákali detailnejší popis objektu. Otázky ako napríklad: aká vysoká a hrubá je tá stena; kde sa nachádzaš vo vzťahu k stene; čo je na vnútornej/vonkajšej strane steny; aký pocit táto stena v tebe vyvoláva? Proces personalizácie alebo spredmetnenia problému, zobrazenie problému vo forme mimo človeka, hovorenie o ňom, ako by mal oddelené motívy a vlastný život, to je vytvorenie metafory problému.

Proces externalizácie vytvára most od jednotlivca ku kultúre a spoločnosti pomocou použitia rozprávania príbehu. Metafora poskytuje most. Dodáva externalizovanému konceptu obraz, o ktorého poslaní môže potom klient hovoriť. Metafora sa takto ponúka k vyrozprávaniu príbehu človeka. Vplyv problému môže byť vypátraný cez líniu príbehu, ako napríklad, ako zlodej Ralph ovplyvňuje rodinný život. Použitím metafory vytvorenej klientom zisťuje terapeut klientov príbeh o probléme. Všetky aktivity, popisy a komunikácia, ktoré metafora má, sú získavané od klienta otázkami kladenými terapeutom.

Zdroje pre tvorbu metafory sú hľadané v snoch, umení, poézii, alebo v ich kombinácii. V niektorých prípadoch sme pozorovali, že klient začal s kresbou a potom vytvoril báseň, ktorá kresbu dopĺňala, takto vytvoril mnohoraké vrstvy významov a umožnil lepšie pochopenie prepojenia svojich problémov. Jeden príklad takejto metafory je sen vyrozprávaný klientkou, ktorý sa stal základom metafory významnej pre jej život. Sen bol o tom, že klientka hrá poker s ďalšími hráčmi. Jedna hráčka sa pokúsila podvádzať. Klientka si bola vedomá, že táto hráčka sa nespráva korektne, skrýva karty a používa iné formy podvodu. V hre bolo veľké množstvo peňazí. Klientka popísala tú druhú ženu ako podvodníčku. Klientka však aj tak vyhrala. V skutočnom živote bola klientka ženou, ktorá sa zúčastnila v sexuálne nevhodnom vzťahu s ďalšími jedincami. Tento sen chápala ako predstavenie troch aspektov svojho vlastného správania. Prvý je žena, ktorá sa snaží podvodom uspieť s nelegálnym správaním. Druhý je žena, ktorá je rozumná, chápajúca a môže pôsobiť ako sprostredkovateľ. Tretí je žena, ktorá by mohla pôsobiť ako sprostredkovateľ, ale rozhodla sa, že si zahrá karty s “podvodníckou” ženou. Klientka identifikovala sen ako metaforu pre svoj vlastný morálny vývoj. Použila túto metaforu na zvýraznenie rôznych úloh, ktoré ona sama zohráva a rôznych silných stránok, možností a schopností, ktoré má. Otázky kladené terapeutom umožnili klientke tieto roly externalizovať bez straty ich komplexnosti. Táto komplexnosť by sa mohla stratiť v dichotomickej metafore dobrého a zlého správania. Táto formulácia jej umožňuje uvedomiť si, že má možnosť výberu.

Táto metóda vytvorenia metafory závisí od klientovej ochoty a schopnosti použiť predstavivosť. Nie všetci ľudia budú chcieť participovať. Je dôležité toto vnímať a opatrne viesť klienta pri jeho uvádzaní do procesu. Bude to evidentné v prípadoch osôb, prichádzajúcich na terapiu s neovládateľnou mentálnou chorobou, alebo psychickou poruchou. Daná osoba sa prirodzene bude snažiť zbaviť problému, ale je to nepravdepodobné. Vytvorenie metafory umožňuje vznik metaforického dialógu medzi osobou a problémom, arény, v ktorej sa môžu odohrať negociácie, dá sa povedať. (White, 1989) hovorí o týchto otázkach v termínoch reautorizácie príbehov o osobnosti a zapája klienta do “externalizujúcich konverzácií” (Hart, 1995). Tomm (1989) diskutuje o týchto otázkach z inej perspektívy, nazývaním proces externalizácie problému “progresívnym, pokračujúcim procesom”, v ktorom:

Žiaden príbeh nie je zasadený do polarity; skôr existuje v kontexte seba, kultúry a vzťahu, ktorý je plný rôznorodosti. Terapeut musí rozumieť, že úplné odstránenie problému nie je reálne možné. Úloha, ktorú problém zohráva v živote človeka, musí byť preskúmaná v rámci metafory. Takýmto spôsobom terapeut neprispieva “nevedomky k pocitom útrap klienta” (White, 1989, s.6).

Spomínaný proces zdôrazňuje, že metaforu má vytvoriť klient. Terapeut ani nevytvára, ani neinterpretuje obrazy, iba sa pýta otázky, ktoré rozvíjajú a obohacujú metaforu a príbeh. Vytváraním vlastných metafor klienti využívajú vlastné zdroje rozprávania príbehu, začlenenia a vyriešenia svojich problémov. Je to posiľňujúci proces, nakoľko závisí od klientovho utkania si vlastných obrazov z minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Ak obrazy interpretuje alebo navrhuje terapeut, význam metafory môže byť nesprávne vyložený, nakoľko metafora môže mať množstvo významov. Postmodernistický prístup umožňuje klientovi hovoriť o vlastných zážitkoch a definovať význam týchto zážitkov v rámci kontextu svojho života a kultúry.

MUDr. A. Bražinová
MPSVaR SR

"Tajomstvom som ja sám. Vy ste takisto tajomstvom. Naše tajomstvá sú ľudskými tajomstvami a naša vzájomná dôvera, ktorá nám umožňuje podeliť sa s nimi, je tajomstvom toho, čo je to byť ľudský."
F. Buechner

Späť na úvodnú stránku bulletínu EMPATIA č.2/2001