(Príbeh z knihy M. Pomajbovej “Ženská duša pod lupou”, ktorú sme predstavili v minulom čísle)

Monika

si opakom ruky utrela oko. Dráždilo ju, cítila, že má v ňom malú mušku, ale to jej nevadilo natoľko, aby sa nenáhlila za Evou. Dvere do domu boli otvorené, takže nemusela klopať, veď tu bola ako doma. Vošla priamo do Evinej izby s úmyslom, že ju vyľaká a potom sa obidve rozosmejú, zvítajú a rozhovoria na svoju obľúbenú tému. Samozrejme o mužoch.

Už – už chcela Monika kričať, čau, ako si prežila víkend, vlastne celý ten čas ako sme sa nevideli, no zháčila sa. Izba bola prázdna. Preletela ju očami, chcela vyjsť na terasu, keď jej pohľad padol na počítač. Riadky, ktoré si prečítala, jej vyrazili dych. Čítala: “Neviem, či každý človek má vo svojom živote chvíľu, keď nevie ako ďalej, ale ja ju mám. Vlastne to nie je chvíľa, tá by sa dala vydržať. Je to večnosť. Je to nočná i denná mora. Čakanie na ortieľ smrti. Neviem, ako sa to všetko skončí, preto som sa rozhodla dať svoje trápenie na papier. Čítajte, odsudzujte ma, ale hlavne nech som pre Vás odstrašujúcim príkladom”.

Monika dočítala text, ale ničomu nerozumela. Musela Evu čím skôr nájsť. Vyšla na terasu. Eva sedela na zemi a usedavo plakala. Oslovila ju známym pozdravom: ”Čau,” ale ona nereagovala.

“Čo ti je Eva?” Eva sa prebrala.” Monika, som bezradná. Mám asi AIDS.” “Neblázni, kde by si ho dostala, veď sedíš doma ako buchta odvtedy, čo máš Petra za hranicami. Myslíš si, že by mohol byť chorý, keď sa zdržuje v cudzine?”

“Nie on, to ja som urobila najväčšiu hlúposť svojho života.” Studený pot začal stekať Monike po chrbte, keď začala Eva rozprávať príbeh, ktorý nebol vymyslený, ale ktorý ona prežíva. Eva nebola z tých, čo svoje telo predávajú. Sama navrhla Petrovi, aby sa aspoň zasnúbili. Chcela mať istotu, že jej bude verný. O sebe nepochybovala. Svadba bola naplánovaná. Čakali len na malý bytík, ktorý im sľúbila Petrova teta. Peter bol obyčajný chlapec, na dnešnú dobu až príliš rodinne založený, čo jej Monika tak trocha závidela. Bral manželstvo vážne, využil pracovnú ponuku zo zahraničia. Eva si ho za to vážila, mala ho rada a aj má, preto si teraz vyčíta, čo urobila.

Svoje rozprávanie začala so zaťatými päsťami. “Zabila by som sa, aj toho chlapa. Vieš, Monika, vtedy v tú sobotu na chate …

Keď mi predstavili Ivana, hneď som vedela, že ma potrebovali ako spoločníčku, lebo Ivan zvyšoval. Nevadí. Pomyslela som si. Bol to celkom zaujímavý chlapec, no žiaden playboy. I keď mi niečo navrhoval, ja som mu hneď vysypala, že som zasnúbená.

Neviem koľko času uplynulo, možno už bola polnoc, keď som zbadala, že Ivan je preč. Nechýbal mi. Myslela som na môjho Petra, veď bol už tretí mesiac vonku.

Z mojich myšlienok ma vyrušil Ondrej. “Čau kráska, hádam len neplačeš za strateným vienočkom.” ”Ty si ale drzý.” To bolo všetko, v čom som mu dokázala vzdorovať.

“No, prosím ťa, len mi nepovedz, že si sa s ním vyspala.” Práve tejto odpovede sa Monika obávala. Keď Eva prikývla, bol to pre ňu šok. Eva to videla, no pokračovala. Potrebovala to dostať zo seba von.

“Viem, bolo to odo mňa svinstvo. No zaslúžený trest prišiel o chvíľu, keď si ku mne dôverne prisadla Martina a povedala. “Počuj Eva, teba som si nechala nakoniec, ostatné baby už o tom vedia. Neviem, ako by som ti to povedala, aby si sa nezľakla našej partie, ale na Ondreja si daj pozor, hovoria o ňom, že je “poziťák”.

A to čo má byť, vyletelo zo mňa. – No vieš, šušká sa, že keď striedal baby, niekde chytil AIDS, vysvetľovala Martina.

Vieš si predstaviť, čo som zažila. Srdce mi bilo, krv hučala v hlave. Chcela som vyhľadať Ondreja, zabiť ho. Odvtedy nespím, nejem, som jednoducho zúfalá. Poraď mi, prosím!”

“Eva, musíš konať, požiadaj o vyšetrenie, ak máš podozrenie na AIDS,” radila jej Monika, hoci sama začínala mať obavy, či sa od nej nenakazí. V tom momente sa jej zdala celá presiaknutá tým hrozným vírusom.

Nevedela ako jej pomôcť. Ešte ju chvíľu utešovala, no strach jej nedovoľoval dlhšie zostať. V noci sa rozhodla Eve zavolať. S Evou, ktorá na pomoc čakala dohodla, čo bolo treba. Mala ju predsa rada, cítila s ňou a zároveň trpela.

Obom sa uľavilo, za pár dní sa dozvedeli, že test na AIDS je negatívny. Onedlho Eva zistila, že je tehotná. Nosí v sebe dieťa od muža, ktorého už nikdy nechce vidieť, ale nechce vidieť ani Petra, ktorý jej denne volá a nevie si vysvetliť, prečo neberie telefón. Netuší, ako ľahko Eva pošliapala ich daný sľub.

Eva trpí a rozmýšľa. Urobila už jednu osudovú chybu, a tak nechce a nemôže si dovoliť ďalšiu. Možno interrupcia by situáciu vyriešila.

“A čo ak nebudem môcť mať viac detí? Nie to nemôžem urobiť.”

Monika bola pre Evu jedinou oporou, no so svojím posledným tajomstvom nebola schopná sa zdôveriť ani jej. Prežívala sama neopísateľné muky. Premyslela rozchod s Petrom. Napísala mu všetko. Čakala, no on jej neodpovedal. Nevyčítala mu to. Bolo to tak lepšie.

S neopísateľnou bolesťou v srdci sa snažila Eva uzavrieť túto kapitolu svojho života. Veď teraz ju čaká čosi celkom nové. Bude matkou. Ale bol tu ešte jeden veľký problém. Čo ak to dieťa bude choré? Veď jeho otcom je muž, ktorý má možno AIDS. A má?

Eva vedela, že aj túto otázku musí vyriešiť. Mala by ho vyhľadať, no nevedela ako, kde vziať odvahu. Chcela svoj stav do poslednej chvíľky utajiť aj pred vlastnou matkou. Vedela, že jej túto pochabosť nikdy neodpustí.

Matka mala Petra už ako vlastného syna. Neverila, že si v cudzine našiel iné dievča, ako jej to dcéra vyobrazila, ale zmierila sa s tým. Preto ju nová skutočnosť, ktorú už Eva nemohla skrývať, veľmi prekvapila a rozhnevala. Vyčítala jej, čo urobila. Nútila ju ísť na interrupciu. No Eva sa nedala: “Mami, veď si to bola ty, čo si ma učila, že život je to najcennejšie na svete, a zničiť ho, na to nemá nikto z ľudí právo. Je to viac, ako len splynutie dvoch tiel, či nie?”

Tieto Evine slová urobili z rozhnevanej ženy matku, ktorá sa rozhodla byť svojej dcére oporou v jej ťažkom položení. Od tej chvíle pre ne dve existovalo len jedno. To malé stvorenie, ktoré malo taký zvláštny pôvod. Matka doplnila trojuholník, ktorý mal vytvoriť šťastnú budúcnosť nového človiečika. Spolu sa rozhodli, že vyhľadajú jeho otca, presvedčia sa o jeho zdravotnom stave a upozornia lekárov na možné riziko.

Pre Evu nastalo nové peklo, ale v tomto dala matke za pravdu. Odobrila to aj Monika, ktorú do všetkého zasvätili. Nebolo dôvodu nenájsť budúceho otca, ktorý nemal tušenia, čo spôsobil svojím neuváženým konaním.

Keď Eva s Monikou vyhľadali Ondreja, vlastne nie tak jeho, ako jeho matku, ostali ako obarené. Mal totiž práve pred svadbou.

“Viete,” hovorila im “ten náš pobehaj sa musí ženiť. Lieta okolo budúcej nevesty. Myslím si, že ste jeho kamarátky, preto vám to poviem. Nechce sa mu do toho. Odvtedy je už niekoľko mesiacov, čo sa mi zdá ako vymenený. Zaľúbený, ale nie je do tej, ktorú si má vziať. Vždy som mu hovorila, aby si nezačínal vážne veci skôr, ako zistí, čo je to za dievča. Ale veď viete, tie dnešné dievčatá, to by musel človek s lampou hľadať, aby niečo poriadne našiel. Taká nerozvážna pobehlica, zničí chlapcovi život. Ach, aká som nešťastná. Viem, že ju neľúbi, ale čo sa dá robiť?”

Ani jedna zo žien nezačuli, kedy vrzli dvere. Boli prekvapené, keď videli vo dverách stáť Ondreja. Zostal stáť ako prikovaný, no jeho oči prezrádzali, že rád znovu vidí Evu. Kým jej sa chcelo v tejto chvíli zomrieť, on očividne ožil. Nevedel, za čo vďačí návšteve týchto dvoch žien, no predsa si pamätal, že sa s Evou vyspal.

“Čo ak je aj tá v tom,” prebleslo mu mysľou. Keď pozrel na Evu zbadal, že sa nemýli a tak sa rovno spýtal: “Čo budeme robiť?” “Nič, povedala Eva, len mi povedz, či nie si chorý na AIDS.” “Čože, čo to má byť za hlúpu otázku?” ohradil sa urazene Ondrej a spolu s ním aj jeho matka, ktorá nič nechápala. “Nehnevaj sa, Ondrej, ale to mi povedala Martina, keď už bolo neskoro.” “Tá koza sprostá, a takú si mám vziať?” zabedákal Ondrej.

Eve svitlo. Urobila to len preto, aby jej ho nejaká neprebrala. Aj takto môže vyzerať žiarlivosť. V duchu to Martine odpustila, veď bola v tej chvíli šťastná, že otec jej dieťaťa je zdravý. Nič viac od neho nechcela. I keď si všimla jeho náklonnosť k nej, odchádzala so slovami. “Neboj sa za otca svojho dieťaťa ťa neudám. Nechcem, aby raz vedelo, že jeho otec bol obyčajný slaboch, ktorý sa nedokázal udržať na uzde.”

Cestou domov zmietali Evou pochybnosti. Premýšľala: “A čo ja, čo som vlastne ja. Kto pochopí ženu, ktorá sa vyspala s cudzím mužom na prvý raz?. Nie, to sa naozaj nesmie moje dieťa nikdy dozvedieť.” Monika akoby čítala Evine myšlienky, povedala: “Aj tak ťa obdivujem. Dokázala si sa obetovať, zachrániť život, ktorý začína. Zrieknuť sa lásky milovaného muža. Ja by som to nedokázala. Pri tebe som dozrela, dala si mi veľa i keď to tak nevyzeralo. Ja určite tebou nepohŕdam ….”

Mária Pomajbová

"Keď nás nádej opustí, držme sa trpezlivosti."
Th. Fuller

Späť na úvodnú stránku bulletínu EMPATIA č.3/2001