Je psychologické poradenstvo náročná práca?

Keby som tak v tejto chvíli, keď zabehnete svojimi očami k tomuto článku a nadpisu, mohol čítať vaše myšlienky, ktoré vám ako prvé preblesnú hlavou... A prípadne ich spracovať vo forme nejakého telepatického prieskumu! Lebo to ďalšie, čo vás napadne po prvých myšlienkach, je možno už len racionalizácia prvého spontánneho prejavu, ktorý vás prekvapí, zaskočí, naštve, či tak nejako.

Ja sa touto otázkou zaoberám priebežne už takmer 20 rokov. A odpovedal som si na ňu, že áno! Dá sa táto práca aj “odfláknuť” a robiť v piknikovom tempe či povrchne? Dá! A ktorá nie...? (snáď len pyrotechnici si to nemôžu dovoliť)

Ale to nič nemení na mojom rokmi získanom presvedčení, že psychologické poradenstvo v takej podobe, ako ho už roky robíme, je tvrdá a náročná profesionálna drina. Predpokladá dlhodobú – a snáď nikdy v živote neukončenú – odbornú profesionálnu prípravu - i ľudské zrenie, emočnú citlivosť - i odolnosť, psychickú výdrž - i vnímavú zraniteľnosť, mnohé sebazáchovné a regulačné mechanizmy, cielene pestované i citlivo kolegami ponúkané či strážené.

Mnohí nás, ale i z nás sa porovnávajú s kolegami z klinickej praxe. S ich výkonmi, ošetrenými pacientami, bodovníkom úkonov, prácou vykonávanou v neskutočnom tempe a stresujúcich podmienkach. Kam my sa na nich hrabeme...! (?) Veď my máme pohodové prostredie, časovo objednávkový systém pozývania klientov, hodinové i dlhšie trvajúce sedenia, lepšie vybavené pracoviská, nepíšeme denné hlásenia, výkazy pre poisťovne, nevyhodnocujeme toľko testov, nerobíme toľko psychoterapií.

Dá sa s tým súhlasiť?

Dá.

Myslím si však, že týmto nie sú vymenované všetky významovo dôležité faktory našej psychologickej práce a že niektoré sú jednoducho neporovnateľné. V čom teda spočíva tá v nadpise deklarovaná náročnosť našej práce? (Budem sa pri tom okrajovo držať porovnania s prácou našich kolegov, psychológov zo zdravotníckych služieb, ktorých práca, rozsah, obsah i kvalifikovanosť, sú v tejto dobe akýmisi mienkotvorným fenoménom v mnohých oblastiach spoločenskej praxe)

(Relatívne) nízky počet klientov inštitúcie.

Dá sa v príjemnom prostredí s “nemnohými” klientmi, s načasovanými konzultáciami pracovať náročne a súčasne terapeuticky účinne?! Som presvedčený, že áno. Veď jedna z dôležitých vecí, čo klient v kríze nielen u nás potrebuje, prijíma a oceňuje, je atmosféra psychickej pohody, kľudu, vľúdneho prijatia a pocit bezhraničnosti času. Už táto samotná, cielene a účelovo vytvorená atmosféra, má terapeutický účinok. Ak by sme prijímali klienta v strese, zhone, upachtení, limitovaní, “v otáčkach”, zmažeme si veľký potenciál spontánneho terapeutického účinku, spojeného s návštevou klienta v našej inštitúcii, u ktorej prišiel hľadať terapiu, pokoj duše a pomoc v núdzi. A koniec koncov, kde by bola potom hranica medzi tým, kto je vlastne pacient v psychickej kríze? Potom by nás mohlo navzájom odlišovať už len zopár nepodstatných vonkajších znakov a štrngajúce kľúče od pracoviska vo vrecku...

Jednak celá hodina či viac pozornosti psychológa vyčlenená “len pre neho”, jeho subjektívne prežívané ťažkosti, ktorým sa dostáva (možno prvýkrát) plná vážnosť a pozornosť, ako aj nelimitovaná dĺžka vedenia prípadu v CPPS (až pokiaľ klient sám necíti efekt vyliečenia či obnovenie schopnosti znovu plnohodnotne fungovať vo svojom spoločenstve) vedie k  d ô k l a d n o s t i spracovania psychických fenoménov, spojených s problémom klienta. Čo je efekt nevyčísliteľný ani v ľudskom rozmere, ani v ekonomickom (stále to musíme prepočítavať aj na peniaze - čert aby vzal tých Féničanov, ktorí ich vynašli...!). Výsledkom je menej úrazov na pracoviskách, ich plnšie pracovné nasadenie, menej násilia či iného zlyhávania vo významovo dôležitých vzťahoch, menej psychosomatických porúch, či tragických činov s mnohorakými dôsledkami. Nevyžaduje sa následná podporná sociálna či liečebná zdravotnícka starostlivosť, nevytvárajú sa liekové či iné nežiadúce závislosti.

V mojom videní je ťažiskom práce klinických psychológov skôr “psychoterapia” (v klasickom ponímaní – vysvetlím o chvíľu) a práca so subnormou a patológiou, u poradenského psychológa “len” o poradenstvo, nakoľko ide o zdravých, svojprávnych a kompetentných ľudí v tzv. norme, nachádzajúcich sa iba prechodne v situáciách pociťovania a prežívania subjektívne vážnej, ťaživej krízy.

Práca so subnormou a patológiou má svoju tradíciu v systematickom diagnostickom triedení s následnými viac-menej určenými postupmi konzervatívnej či alternatívnej liečby, resp. psychoterapie. To do istej miery zvyšuje nároky na znalosť a používanie množstva diagnostických (triediacich) metód a nároky na znalosť množstva psychoterapeutických postupov (absolvovaním výcvikov).

Práca s normou je však – z trochu iného hľadiska, preto je to neporovnateľné – neprehľadnejšia, náročnejšia a t v o r i v e j š i a (a aj-hľa – ďalšia náročnosť našej práce!). Zatriediť tých niekoľko okrajových percent populácie sa dá, aj patologické prejavy sú pomerne zreteľné a často i nemenné, ale ako výstižne zatriediť a do koľkých kategórií tú všeobsažnosť prejavov a problémov “normálnej” populácie? Ako vystihnúť to podstatné z rozprávania “zdravého” klienta, aký význam tomu prikladať, ako vedieť okamžite reagovať a prísť s niečím užitočným, prínosným či novým v prospech klienta...?

Možno aj preto, alebo práve preto vývojovo prechádza poradenstvo od škatuľkujúceho hľadania diagnóz klientov k  i n d i v i d u á l n e m u prístupu  poradenského vedenia každého klienta. Otvorený rozhovor (očistený od osobnostných či profesionálnych predsudkov a subjektívno-profesionálnych interpretácií) sa stáva základnou diagnostickou i tera-peutickou jednotkou, a nielen okrajovou pomocnou či predstupňovou kategóriu pred samotným psychoterapeutickým procesom, ktorý je nosný pre klinického psychológa. Viesť však takýto “očistený” otvorený rozhovor, ktorý slobodne vedie klient tam, kde sám chce, a ktorý pri tom terapeuticky očisťuje a ozdravuje tak, ako to psychoterapeut-poradca naordinoval, je zručnosť, ku ktorej vedie cesta veľmi zdĺhavá, mnohými výcvikmi a supervíziami komplikovaná, okorenená a nikdy neukončená.

V priebehu poradenského procesu vedeného poradenským psychológom CPPS, je diagnostický a terapeutický proces jeho neoddeliteľnou s ú č a s ť o u a je takpovediac “procesuálny”. Inými slovami, nikde konkrétne nezačal a nikdy nie je definitívne ukončený, kým trvá poradenský rozhovor - je v ňom všadeprítomný.

Zvládnuť prospešne a účinne túto individuálnosť vedenia klienta vyžaduje dôkladnú odbornú pripravenosť, obrovskú tvorivú námahu, flexibilitu, primeranú mieru sebadôvery, dôkladné sebapoznanie a ochotu nekon-čiaceho sebaskúmania a sebapretvárania, ako aj istú mieru nadhľadu pri nezmenšenej zaangažovanosti na problémoch klienta.

V klinickom ponímaní – aj keď mu tiež nemožno uprieť schopnosť istej sebakorekcie – je diagnostika zadefinovaný a limitovaný proces s jedno-značným výstupom, i terapia jasne zadefinovaná a časovo či inak jasne kategorizovane vymedzená (a tým možno trochu aj rutinná..?).

Tento fenomén, laikmi často vnímaný ako “neochoriteľnosť lekárov, ktorí poznajú tie choroby...” (odpustite mi, prosím tie novotvary – ja ich rád), poznajú všetci kolegovia, i z príbuzných profesií. A ako často sme sa presvedčili, že opak je pravdou! Na to, aby sme vedeli dobre odviesť svoju prácu, si cielene pestujeme zvýšenú vnímavosť a citlivosť na medziľudské vzťahy a všetky psychické javy s tým súvisiace. Sme teda aj častokrát o m n o h o z r a n i t e ľ n e j š í, ako si to o nás “profesionáloch” myslia naši klienti. Iste, súbežne s tým si tiež vytvárame mnohé sebazáchovné a očisťujúce mechanizmy (supervízie, bálintovské skupiny, svojpomocné psychoterapeutické sedenia, rôzne odborné výcviky prebiehajúce cez sebazážitkovú formu), ktoré nás udržujú v rovnováhe pred podľahnutím tomuto profesionálne nevyhnutnému funkčnému prednastaveniu našej psychiky a ochraňujú nás – do istej miery – aj pred “nosením si práce domov”. Ale nič nie je dokonalé...

Náročnosť našej intenzívnej psychologickej intervencie pri práci s ľuďmi nás podľa môjho názoru odlišuje tak trochu aj od sociálnych pracovníkov, s ktorými sme sa akosi ocitli v spoločných platových tarifách..

Druhom profesionálne poskytovanej psychologickej intervencie a náročnosťou splnenia podmienok ovládania profesie by sme v ohodnotení našej práce mali byť skôr z r o v n á v a n í a z a t r i e ď o v a n í v stavovských, profesijných, t.j. psychologických platových triedach, kde by východzím modelom mohlo byť napr. zatriedenie klinických psychológov.

V súvislosti s náročnosťou poradenskej intervencie možno tiež spomenúť, že na rozdiel od psychiatrov zase nemáme ani možnosť predpisovať lieky, ktorými sa vcelku “pohodlne” znásobí liečebný účinok psychoterapie – my si to všetko musíme oddrieť sami, bez tejto pomôcky. Takto však na druhej strane nevytvárame (okrem čara osobnosti psychológa) u klientov žiadne vedľajšie závislosti...

Skutočne to chce veľa entuziazmu pracovať s vedomím, že efekt mojej práce nie je objektívne merateľný (večná dilema u prípadov, keď klient spontánne preruší spoluprácu, či je to úspech či neúspech) a že sa musím často uspokojiť len so s v o j i m v n ú t o r n ý m prednastavením, že pomáham a robím ľuďom prospešnú prácu. Že sa týmto ľuďom aj mojim pričinením žije aspoň trochu lepšie a ľahšie.

Aj stavbár potrebuje vidieť, ako mu pod rukami rastie dom, z času na čas sa tým pokochať, čo ho podnecuje k ďalšej práci. I lekár často vidí konkrétny účinok svojej práce (úspešné vyliečenie zápalu, úspešne ukončený operačný zákrok). Sociálny pracovník vie, koľko detí umiestnil do rodín či koľko finančných prostriedkov a na čo prerozdelil na sociálnych dávkach. Nám musí často stačiť vlastný dobrý pocit z pomáhania a ušľachtilosti poslania našej profesie – počet klientov nie je meradlom úspechu tak, ako chorobnosť obyvateľstva nie je meradlom kvality lekára.

Filozofia poskytovania poradenskej intervencie - podľa potrieb “sebaordinovania” klientom (na rozdiel od klinického modelu lekárom limitovanej liečby) vyžaduje od terapeuta-poradcu dlhodobú intenzívnu koncentráciu na klienta a niekedy aj prekonávanie vlastných psychických mechanizmov nasýtenia, averzie, nemohúcnosti či burn-out syndrómu. Táto vývojová etapa je prítomná v mnohých dlhodobo vedených prípadoch a je vďačným materiálom pre skupinovú či individuálnu supervíziu, i pre ďalší osobnostný sebarozvoj poradcu.

Cielená práca so sebou samým, s vyústením do naplnenia tézy “samotná o s o b n o s ť psychológa je cenný a často jediný d i a g n o s- t i c k ý a t e r a p e u t i c k ý nástroj”, je teda takisto proces komplikovaný, dlhodobý a mimoriadne zaťažujúci. (Možno by sme mohli aj uvažovať o uzákonení predčasného odchodu do dôchodku pre psychológov a psychiatrov J ). Z toho vyplýva nutnosť chrániť si svoje emócie, vnútornú zaangažovanosť (bez skĺznutia do povrchnej chladnosti či ”doktorskej nadradenosti”), psychickú pohodu, energetický a duchovný výdaj tak, aby nás psychoterapia klientov nevyciciavala až do nášho zrútenia, ale len primerane unavovala (do zregenerovateľnej miery) a ľudsky obohacovala. To zase považujem za prínos profesie, ktorý inde nezískame – to už je naopak jeden z pozitívnych z d r o j o v, z ktorých zase v profesii čerpáme sily a sebaobetavé nadšenie.

Ale to už je o inom a o tom snáď nabudúce...

Nuž takto teda vyzerá moja úvaha o sebaidentifikácii ako poradenského psychológa.

PhDr. Juraj FURDA 

"Chápať ľudí a odpúšťať im na to treba charakter a sebavládu."
A. Carnegie

Späť na úvodnú stránku bulletínu EMPATIA č.3/2001