"Je dobré vidieť pred sebou koniec cesty: Význam však má iba cesta samotná." U. LeGuinová

O tom konci toho vieme veľa i nič. Ale cesta je to, čo máme, čo žijeme, tvoríme. Je to náš jeden jediný život. Aj v prípade, že veríme na ďalšie životy, tento je jeden, jedinečný.

Znova sme z neho, z toho, pre každého vymeraného kusa cesty, jeden rok prešli a naspäť sa nedá. Všetky chyby, nesplnené predsavzatia, sľuby, želania, hlboké túžby môžeme už očakávať len od budúceho roku, od budúcnosti. Nakoniec ako vždy. Ale pracovať na tom, aby prišli, aby sa v tomto roku určite naplnili, treba teraz. Hneď. V tom je zmysel uvažovania a zvažovania veci minulých a budúcich. Práca na ich naplnení v prítomnosti.

A možno v tom je jedno z tajomstiev časomiery, aby sme rátali a merali aj svoje skutky.Od konca roka nás delí pár dní, keď pripravujem poslednú tohtoročnú Empatiu do tlače.

Listujem štyrmi tohtoročnými číslami a som celkom spokojná. Pamätám si ako málo času sme mali na každé číslo, ako som bola nespokojná s tým a oným. Ale vidím, že napríklad témy prekladov, ktoré sme vybrali z najsúčasnejšej americkej revue Family of psychotherapy, ktorá nám chodí štyrikrát ročne sa celkom zhodujú s témami, ktoré ste vyslovili ako potreby na ďalšie vzdelávanie. Mám na mysli napr. tému odpustenia pri nevere,aj obecne. Ale najspokojnejšia som s tým, že sa táto profesionálna komunita učí prispievať do svojho periodika, vyjadriť svoju skúsenosť, podeliť sa s profesionálnou i osobnou cestou, zdieľať ju.

Tým, že spoločne zapľňame Empatiu, napľňame jej imanentné poslanie, a tak má plné právo na ďalší bohatý život, čo aj hneď bez peňazí. Hoci, aj tie máme sľúbené. Ideme do deviateho ročníka. Desiaty by mohol znamenať istú dospelosť a možno by sme spolu mohli uvažovať o zmenách, ktoré by zvýšili profesionálnu úroveň a neznížili ochotu prispievať aj s komunikačnými, informačnými a zábavnými žánrami z vlastného života.

Uvažujte. Píšte, mailujte.

A keď tak bilancujeme ten uplynulý rok osobne, skutočne sme si spomenuli na všetko dobré a pekné a ocenili to? Alebo si len sťažujeme a tak maríme každú príležitosť na potešenie, povzbudenie a rast? Takže ešte raz, všetko, čo bolo a posilnilo nás, bolo dobré. Či sme si to zaslúžili, čo sme dostali? Jeden múdry človek povedal: isteže nie, ale mám aj artritídu a tú som si tiež nezaslúžil.

Poďakujme preto osudu za to, čo bolo. Užime si spokojnosti. Až potom sa vyberme na tú ďalšiu cestu, rezkým krokom, skokom, alebo pomaly a uvážlivo, ako nám to vychádza pri koncoročnej bilancii.

Šťastnú cestu, priatelia.

Veľa lásky vo vašich srdciach, šťastia, zdravia, úspechov, radosti a spokojnosti

Vám želá

Kusá Jolana a redakcia Empatie.

Späť na úvodnú stránku bulletínu EMPATIA č.4/2001