MEDZI NAMI

Vo víre všedných dní, nevšednej transformácie a v zaujatí myšlienok o budúcnosti sme (možno) na chvíľu zabudli na minulosť. Mám na mysli minulosť CPPS, resp. jeho históriu. Ešte presnejšie povedané, jeho (našu) desaťročnicu.

Pred 5 rokmi sme na počesť malého jubilea usporiadali konferenciu. Tohoto roku malo naše CPPS 10 rokov a oslava sa mu neušla. Možno je to tempom, ktoré žijeme, možno horespomínanými udalosťami, možno našou neistotou v očakávaní pracovnej budúcnosti.

Ontogenetický vývin človeka má svoje zákonitosti a v súčasnosti už o 10-ročných deťoch hovoríme s povzdychom ako o začínajúcich puber-tiakoch. Znamená to, že dieťa sa začína odpútavať od svojich rodičov, preferuje spoločnosť rovesníkov, prejavuje vlastný názor (čo sa u rodičovských autorít nie vždy stretáva s pochopením), je trochu tvrdohlavé. Podľa potreby sa niekedy rado schúli do ochraňujúceho náručia mamy či otca a prijíma ich utešovanie a láskanie. Občas si však dopraje módny výstrelok, náušnicu v nose, tetovanie na ramene a zdržanie sa v noci na diskotéke.

Dá sa nájsť paralela medzi začiatkom dospievania dieťaťa a začiatkom dospievania CPPS? Aj my váhame, či ešte patriť k starému dobrému rodičovi (MPSVR) alebo sa osamostatniť sťa nezávislá (a ktovieako ešte pomenovaná) inštitúcia? Občas sa bojíme vzdorovať, aby sa náš “tvorca” neurazil a nedal nás sedieť do kúta. Občas si povyrazíme a ukazujeme svetu naše kvality. Veľmi chceme, aby o nás verejnosť vedela, ale zároveň skromne čakáme, až nás pochváli niekto iný. Veď nás “rodičia” učili, že sa netreba strkať dopredu a samochvála nie je dobrá cnosť. No sami už badáme, že svet sa zmenil. Zmenili sa naši “kamaráti”, kolegovia, s ktorými sme mali rovnakú cestu. Niektorí sa osamostatnili skôr, iní ešte čakajú, že pobyt v lone rodičov (štátu) ich ochráni pred krutým svetom. Obzeráme sa a hľadáme vzor, hľadáme príklad úspešného súputníka s podobným genetickým vybavením.

Pre dieťa je toto hľadanie a tápanie prirodzeným vývinovým medzníkom. Roky bežia, udalosti sa nabaľujú a zrazu z kukly vyletí motýľ, kvantita sa zmení na novú kvalitu.

Možno aj naše transformačné obdobie sa dá prirovnať k obdobiu dospievania. Neviem však odhadnúť, ako dlho by malo trvať. Dúfam však, že pri ďalšom (15-ročnom) jubileu, už CPPS bude mať v ruke plnohodnotný občiansky preukaz a za sebou krásne roky (znovu) objavovania, bezstarostnosti, voľnosti, dynamiky i tvorivosti. A že všetci, s ktorými príde CPPS do styku (alebo ktorí prídu do styku s ním), si naň uchovajú tú najlepšiu spomienku a budú o ňom šíriť len a len slová chvály.

Takže – CPPS vďaka Ti za to, že sme spolu mohli prežiť krásnych 10 rokov Tvojho detstva. Tešíme sa aj na najbližšie roky, do ktorých si spoločne prajme vzájomné uznanie, rešpektovanie a nebojme sa byť hrdí na to, akí sme.

Poďakovanie: Za tých uplynulých 10 rokov sa určite niekoľko desiatok ľudí v CPPS vymenilo, pobudlo kratšiu či dlhšiu dobu a išli zase niekam inam. Nie všetci sme mali možnosť navzájom sa osobne spoznať. Každý z nich mal svoje predstavy i predsavzatia, rôzny spôsob myslenia i prístup k práci Boli to však naši kolegovia.

Určite dostali od Riaditeľstva osobné a osobitné poďakovanie za svoju prácu v CPPS. Ja by som im – mne známym , menej známym i nepoznaným kolegom - však tiež chcela vysloviť poďakovanie za kus spoločnej cesty, ktorý sme, kráčajúc kdesi vedľa seba, prešli. Prajem Vám, naši bývali kolegovia (ak máte možnosť čítať tieto riadky), aby ste na CPPS spomínali v dobrom, tešili sa z budúcnosti a boli spolutvorcami svojho osobného i profesionálneho šťastia.

PhDr. Anka Rybáriková

CPPS Košice - mesto 

Za peniaze si nemôžeš kúpiť všetko. Kúpiš si posteľ, ale nie spánok, knihy, ale nie vedomosti, jedlo, ale nie chuť. parádu, ale nie krásu, dom, ale nie domov, lieky, ale nie zdravie, rozkoš, ale nie lásku.

Späť na úvodnú stránku bulletínu EMPATIA č.4/2001