Pojmom jedináčik rozumieme dieťa, ktoré nemá súrodencov, a preto vyrastá iba medzi dospelými ľuďmi.

Výchova jedináčika v rodine predstavuje vážny výchovný problém, pretože práve pri výchove jediného dieťaťa sa môže narobiť mnoho chýb, ktorých následky sa prejavia neskôr v narušených a nežiadúcich medziľudských vzťahoch a v neadekvátnom správaní sa v škole alebo neskôr na pracovisku a v spoločnosti. Jedináčik dosť často chybne reaguje na podnety prostredia, a tak sa dostáva do konfliktov.

Niekedy rodičia môžu takisto vychovávať dieťa, ktoré síce nie je v rodine jediné, ale požíva práve také výsady,- akoby jediné bolo (túžobne očakávaný chlapec po- viacerých dcérach alebo opačne, resp. dieťa v staršom manželstve, keď sa ostatné deti už osamostatnili).

V čom najviac chybujú vychovávatelia jediného dieťaťa? Takmer každý jedináčik sa v rodine teší zvýšenej pozornosti a ochrane, úzkostlivej starostlivosti, veľkej láske rodičov, ktorí sa neustále strachujú o jeho zdravie. Takú istú starostlivosť prejavujú o jeho budúcnosť a o to, či dosiahne v živote úspechy.

Rodičia sa pri výchove jediného dieťaťa obyčajne zameriavajú na odstraňovanie ťažkostí, ktoré by malo prekonať dieťa samo, v niektorých prípadoch riešia zaň jeho drobné životné problémy a vykonávajú namiesto neho povinnosti primerané jeho veku. Niektorí rodičia zasa jediné dieťa úzkostlivo strážia, dbajú o to, aby sa nedostalo "do zlej spoločnosti", preto mu bránia mať seberovných priateľov, upevňujú jeho detskosť a udržujú ho umelo na nižšom vývinovom stupni.

Na druhej strane nevedia dieťaťu nič odoprieť, vo všetkom mu vyhovejú a poskytnú mu všetko, čo si len zažiada, akoby celý svet existoval len pre neho, aby vyhovoval jeho chúťkam, záľubám a roztopašnosti. Preto nie div, že sa často z jediného dieťaťa stane despota, brutálny egoista, konfliktná osobnosť, extrémista, ktorý sa snaží uspokojiť len svoje chúťky bez spoločenských zábran a etických noriem, bez pevnej vôle a schopnosti odoprieť si niečo, bez rozhodnosti, nedisciplinovaný, neschopný podriaďovať osobné záujmy kolektívu, ktorého je členom, a brať na vedomie aj záujmy spoločnosti.

U niektorých jedináčikov prehnaná starostlivosť, neustále výchovné dirigovanie aj večné stráženie a strach vyvolávajú nesamostatnosť, hypochondrické sklony. Preto v niektorých prípadoch vyrastie z jediného dieťaťa samopašný a požadovačný slaboch, bez vlastného názoru a iniciatívy, nervózne a bojazlivé indivíduum.

Keď jedináčika vychovávajú veľmi zhovievavo, povoľne, vyrastá bez uznávania autority, osvojuje si zlý vzťah k práci, je svojhlavý, lenivý, lajdácky, povrchný, nie je schopný podriaďovať sa záujmom kolektívu, nevie sa vžiť do situácie a položenia iných ľudí a rešpektovať ich práva, záujmy a potreby. Keď mu v niečom nevyhovejú, je schopný správať sa agresívne, konať v rozpore so záujmami kolektívu, alebo sa ponosuje, že mu krivdia, že ho prenasledujú, hoci reakcie prostredia vyvolal sám svojím neadekvátnym správaním.

Ani pri výchove jediného dieťaťa sa nedá generalizovať. Každý rodič jedináčika má iné výchovné metódy, a teda každé dieťa vyrastá v inom prostredí. Mnohí rodičia si úskalia výchovy jedináčika uvedomujú - to, že majú jedináčika, veľa ráz nie je ich vina. Preto svoje jediné dieťa vychovávajú správne, a ako potvrdzujú skúsenosti, mnohí z nich vychovajú plnohodnotného človeka, platného člena našej spoločnosti.